17. november 1989 sa stal veľkým a významným dňom našej histórie. Stalo sa niečo, čo si dnes viacerí nevieme ani len predstaviť. Mladí ľudia sa postavili za svoje práva a k ním sa postupne pridali občania dvoch národov. To všetko bez krviprelievania. Čo tomuto dni predchádzalo?

Reklama/advertisment

Vo februári 1948 získala moc komunistická strana. Od vtedy neboli povolené žiadne oficiálne politické strany, disidenti, ktorí mali iní názor boli prenasledovaní. Všetci museli držať krok a nevybočovať z davu. To všetko zo strachu pred prepustením zo zamestnania či dokonca pred uväznením.

Reklama/advertisment

Na „čiernu listinu“ sa však mohli dostať nielen diela ale aj osoby a to pre svoje názory a postoje (podpora politiky Alexandra Dubčeka v priebehu Pražskej jari, nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968, náboženské presvedčenie, neúčasť na voľbách, podpis Charty 77) ale aj pre svoj pôvod (dieťa bývalého podnikateľa, kulaka, nekomunistického politika) alebo preto, že rodinní príslušníci emigrovali na „Západ“. Obyčajní ľudia nemohli slobodne vycestovať do väčšiny krajín.

Reklama/advertisment

Nesloboda, strnulosť a všeobecný nedostatok, spolu s pocitom, že ľudia žijú vo vnútri koncentračného tábora (ostnaté drôty, psy, vojaci so samopalmi na hraniciach)…

Začali sa prejavovať prvé prejavy nespokojnosti, ktoré rástli od spontánnych prejavov do organizovaných manifestácií. Jedna z prvých na Slovensku bola 25. marca 1988 sviečková demonštrácia v Bratislave, ktorú Štátna bezpečnosť (ŠtB) brutálne rozohnala. V januári 1989 nasledoval Palachov týždeň v Prahe, ktorý sa začal 15.januára, keď sa pri soche sv. Václava zhromaždilo niekoľko tisíc ľudí, po tom čo ŠtB zabránila Vlaste Chramostovej prečítať manifest.

16 novembra slovenskí vysokoškolskí a stredoškolskí študenti zorganizovali protestnú demonštráciu v podvečerných hodinách v Bratislave, Hodžovo námestie zaplnilo asi 300 ľudí. Išlo v časoch neslobody o naozaj odvážny krok.

V piatok 17. novembra sa na Albertove zišli študenti vysokých škôl pri oficiálnom pietnom akte, na ktorom si uctili výročie smrti Jána Opletala. Na akcii sa okolo 16-tej hodiny zúčastnilo vyše 15 000 ľudí. Masa ľudí sa vydala do centra Prahy s vlajkami a pokrikmi hesiel, ako napríklad Máme holé ruce. Nenásilný protest sa neskôr zmenil na brutálnu bitku študentov štátnymi bezpečnostnými orgánmi. Jeden študent zostal nehybne ležať, čo spôsobilo poplašnú správu o tom, že je mŕtvy. To vyvolalo rozhorčenie verejnosti.

18. novembra sa v divadlách a na vysokých školách začali organizovať štrajky, ktoré požadujú vyšetrenie a potrestanie osôb zodpovedných za brutálny zásah, hlavne keď sa prostredníctvom rádia Slobodná Európa rozšírila správa o tom, že pri zásahu zomrel jeden študent.

Až oveľa neskôr sa zistilo a potvrdilo, že nešlo o smrť študenta, ale agent Zifčák odpadol z psychického vypätia.

Pokračovali pokojné demonštrácie, ľudia mávali rukami a viali vlajkami. Spievali zborovo známe piesne, objímali sa a každú chvíľu čakali, že zasiahnu bezpečnostné štátne zložky, ktoré by mohli spôsobiť krviprelievanie. Nestalo sa tak. Našťastie.

Riziko tu však bolo a sloboda bola vybojovaná aj ľuďmi, ktorí sa nebáli postaviť sa na pódium a burcovať davy k zmene spoločnosti.

A ako vybojovanú slobodu využívame dnes?

Cestujeme, môžeme si nakupovať bez vyčkávaní v radoch a v rôznych obchodných reťazcoch. Môžeme aj slobodne voliť, čo viacerí totiž nevyužívajú. Môžeme sa slobodne vyjadrovať a zhromažďovať, no Slováci sú k takýmto krokom po väčšine pasívni. Podľa kritikov nežnej revolúcie bolo skrátka lepšie za komančov. Istoty bývania či práce dnes už nie sú garantované, na pleciach majú ľudia hypotéky a pôžičky, mnoho rodín žije na hraniciach chudoby a podnikanie síce je legálne a dovolené, no vo viacerých prípadoch to pripomína živorenie.

Vládu sme odovzdali oligarchom a zbohatlíkom, ktorí sa dnes nabaľujú na úkor obyčajných občanov. Pár vyvolených riadi tento štát prostredníctvom predĺžených rúk v parlamente. Kauzy sa zametajú pod koberec, do zdravotníctva sa nakupujú predražené stroje, takže sa dá povedať, že mocní boháči ďalej bohatnú, a to i na úkor zdravia občanov tohto štátu. Policajti a súdy sú tak späté s politikou až tak, že sa u nás kauzy asi nikdy nevyšetria a ukradnuté miliardy už asi nikdy nebudú v správnych rukách.

Učiteľky či riaditeľky škôl si musia dávať pozor na jazyk a byť v správnej strane. Fleky sa rozdeľujú nie podľa schopností, ale podľa známostí. Veľké štátne inštitúcie a firmy sú po väčšine v neodborných rukách.

Média sa dostávajú do rúk finančných skupín, súdy sa ťahajú niekedy desaťročia, praví zlodeji vládnu tomuto štátu a ľudia im ešte zato aj tlieskajú.

Je toto sloboda, ktorú nám ľudia pred rokmi vybojovali? Je toto právny štát a demokracia, za ktorú riskovali ľudia na námestí svoje životy?

Isté je, že nám nežná niečo dala, niečo vzala. A aký máte z toho pocit vy?

šéfredaktor Martin Ruščanský