Ako to robia, že aj po toľkých rokoch sú spolu stále šťastní? Alebo sa len tak tvária na verejnosti? Aj to zvykne ľudom vŕtať v hlavách pri pohľade na zamilovaný pár, ktorý spolu nie je týždeň, mesiac ba dokonca ani rok. Či už je zväzok spečatený zlatými obrúčkami alebo nie, títo dvaja jednoznačne nekladú dôraz na sladké pusinky, materiálne veci a ani večné držanie za ruky. Čo je TO, čo ich drží pri sebe už tak dlho?
Žijú v realite – TU a TERAZ
Takéto páry si uvedomujú, že nie všetko je o sladkých rečiach, o dlhých vyznaniach lásky na ,,nástenkách“ na sociálnych sieťach či opakovanom vypisovaní sms, ako veľmi sa milujú. Nie je to ani o sexe či pevnom držaní sa za ruky na verejnosti. Je to o nich samých. O tom, ako spoločne čelia realite.
Sú ako plachetnica, ktorú poháňa vietor. Niekedy je to vietor, ktorý prinesie do ich vzťahu nový nádych, no sem-tam sa objaví aj silnejší, ktorý overí, ako spoločne dokážu čeliť problémom a ako silno dokážu napnúť plachty. Sú to páry, ktoré sa nevzdajú po prvom, druhom a ani po treťom probléme. Aj keď to môžu byť len obyčajné ,,prkotiny“, sú rozhodnutí vyriešiť ich a nehádzať ich hneď za hlavu. Chce to úsilie z oboch strán a nepoddať sa pri prvej silnej búrke.
Rešpektujú svoje súkromie
Nie je to o tom, že by niečo pred sebou navzájom skrývali. Je to o súkromí, ktoré každý človek potrebuje. Či už je slobodný alebo zadaný. Čítanie partnerových sms, večné prehľadávanie jeho profilu na sociálnej sieti či dokonca zákaz nadväzovaniu nových kamarátstiev, to nie je rutinou stabilných vzťahov. Takéto vzťahy podopiera silný pilier – DÔVERA.
Úprimnosť nadovšetko
KOMUNIKÁCIA. Tá je ďalším z pilierov stabilného vzťahu. Spolu s dôverou idú ruka v ruke a nikdy by jej nemalo byť dosť. Ak sa totiž dvaja ľudia rozprávajú pravidelne, nepočítajúc vypisovanie si na facebooku, je to znamením vzťahu so silnými koreňmi.
Tak ako netajíme lásku k nemu, tak by to malo byť aj s vecami, ktoré nám vadia. To, čo sa nám na partnerovi páči, ale aj to, čo nám prekáža, by nemalo ostať nevypovedané. Samozrejme, netreba konať hystericky, pretože vždy sa dá nájsť kompromis.
Nekladú podmienky jeden druhému
Hádam, každý sa už raz stretol s dievčatami typu – „Zakázala som mu hrať futbal, pretože s ním vôbec nie som a ja som si to takto nepredstavovala.“ alebo ,,Nemám rada jeho kamarátov, odmietam s nimi chodiť von a zakázala som to aj jemu.“ V dnešnej dobe sa veľa párov obmedzuje. Zakazujú si všedné veci, ktoré pred tým, než stretli svoju veľkú lásku, bežne robievali. Avšak, neuvedomujú si, že ak osoba, ktorá ich má tak rada, ako to vraví, by mala aj rešpektovať ich koníčky, priateľov, okolie a veci, ktoré s ním úzko súvisia.
– Pretože v láske sa hranice nekladú. –
O čom to teda je, keď si zakazujeme také veci? Sme potom vôbec vo dvojici vôbec šťastní, ak už nerobíme veci, ktoré sme mali radi? Alebo sme len zaslepení láskou?
Nie sú majetnícki
„Ona je moja a nikto iný ju mať nebude!“ MAŤ?! Čo to slovo vôbec znamená a prečo ho ľudia vôbec spájajú s ľuďmi? V správnom vzťahu si dvaja ľudia uvedomujú, ako veľmi sa milujú, no neprivlastňujú si jeden druhého. Nesprávajú sa ako deti na pieskovisku, ktoré sa hádajú o lopatky. Poznajú cenu toho druhého, no nezaobchádzajú s ním ako s hračkou.
Navzájom si pripomínajú, ako im na druhom záleží
Nič nie je ako v rozprávke. A ani tieto dlhoročné vzťahy, ktoré vyzerajú spokojne, sa nezaobišli bez hádok či kríz. Chce to len trpezlivosť, poznať jeden druhého, rešpektovať sa navzájom a v neposlednom rade, uvedomiť si, že chyby nemá len druhá strana, ale aj my. Je potrebou pripomínať si, že sa po takom čase máte stále radi, ba dokonca o čosi viac.
„Vždy, keď sa s mojím priateľom pohádame, nikdy nejdeme spať, kým si to nevydiskutujeme, prípadne nenájdeme kompromis.“ (Janka, 28)
,,Moju manželku aj po toľkých rokoch manželstva pobozkám každé ráno pred odchodom do práce, ešte kým spí. Viem, že to cíti, vždy sa totiž usmeje. Aj tieto maličkosti v našom vzťahu milujem.“ (Števo, 34)
,,Vždy sa po príchode domov z práce teším, kedy budem môcť manželovi vyrozprávať, aký som mala deň. Milujem na ňom, že ma počúva aj keď je strašne unavený.“ (Betka,29)
„Keď môj manžel prišiel k nám domov na pytačky, bol taký hanblivý, že keď išli ľudia z kostola, museli sme prejsť na druhú stranu cesty a obísť ich ponad cintorín, len aby nás nevideli. Nie, žeby sa za mňa hanbil, len si vždy myslel, že po ňom ľudia pozerajú. Napriek tomu ho mám stále rada.“ (Helena, 65)
… veľké veci sú predsa založené na maličkostiach.