Dôchodkyňa v nemocnici napísala úprimný list sestričkám. Tieto slová by si mal prečítať každý

Dôchodkyňa ťa svojím listom dojme a na starých ľudí sa budeš pozerať inými očami…

V posledných rokoch života človeka častokrát prichádza samota, pretože my, mladší, častokrát dôchodcami opovrhujeme, či im nevenujeme toľko pozornosti, koľko by si zaslúžili. Smutným faktom je aj to, že takto sa na starých ľudí pozerá aj veľa nemocničného personálu. Takéto správanie zažila aj jedna dôchodkyňa, ktorej to ale nedalo a napísala sestričkám list.

„Milé sestričky, čo vidíte, keď sa na mňa pozriete?

Zrejme zlomyseľnú starenku, ktorá nie je veľmi inteligentná a má čudné zvyky, návyky, či zasnený a neprítomný pohľad do neznáma. Dôchodkyňu, ktorá nereaguje, keď ju požiadate, aby sa najedla. Starú ženu, ktorá nemá ani len tušenie, čo sa okolo nej deje a na konci dňa sa len nechá umyť a nakŕmiť.

Dni bežia a všetko je rovnaké… No, čo myslíte, zmenilo sa niečo? TO, AKO MA VIDÍTE, NIE SOM SKUTOČNE JA. POVIEM VÁM, KTO SKUTOČNE SOM. I keď podľa všetkého budem i naďalej len ticho sedieť…

Som desaťročné dievčatko, ktoré má svojich rodičov i súrodencov. Veľmi sa navzájom milujeme a podporujeme.

Som šestnásťročná tínedžerka, ktorá sníva o veľkej a nekonečnej láske.

Som 20-ročná mladá žena, ktorej srdce bije omnoho rýchlejšie pri pohľade na milovaného muža, ktorý jej sľúbil lásku do konca života.

Som 30-ročná žena a matka, ktorá sa stará o rodinu, ktorá ma potrebuje. Mám bezpečný a šťastný domov, plný lásky.

Som 40-ročná žena, ktorá vidí, ako rýchlo rastú jej deti, ale vie, že to, čo nás spája, bude trvať naveky.

Som 50-ročná pani a moje deti už dávno so mnou nežijú, ale som šťastná so svojím manželom.

Som 60-ročná dôchodkyňa s vnúčatami na kolenách, no môj úsmev nie je taký, ako býval, pretože mi umrel môj muž.

Keď myslím na budúcnosť, vidím niečo desivé. Moje deti sú už veľké a majú vlastné životy. Myslím na všetky tie roky, ktoré ubehli a na to, ako ich milujem. Teraz som ale stará žena, pretože príroda a čas sú neúprosné.

Staroba je zlý vtip. Človek sa cíti sám. Telo ochabuje, sila i krása sa vytráca. Tam, kde kedysi šťastne bilo srdce, je teraz kameň. No, dievčatko a žena z minulosti sú v ňom ukryté.

Pamätám si na šťastné i smutné dni. V hlave prežívam znova a znova detstvo, lásku a všetky dobré chvíle. Myslím, že všetko to pekné, trvalo príliš krátko. Musím súhlasiť s tým, že nič netrvá večne. Stačí otvoriť oči a pozrieť sa na svet, akoby zajtrajšok nemal prísť.

Pred vami sedí krehká a možno zatrpknutá babička, ktorá mala krásny život…“

Zdroj: Electropiknik