Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

V dvanástich umlčala na 6 minút svet! – Severn Suzuki

Písal sa rok 1992, keď vtedy len 12 ročné dievča doslova umlčalo a nadchlo svet. Jej prejav sa stal taký populárny, že viacerí politickí lídri ju pozývali na konferencie a na stretnutia. Severn Suzuki s týmto prejavom vystúpila na pôde OSN. Prejav predniesla za enviromentálnu detskú organizáciu. Odohralo sa to síce dávno, v roku 1992, ale je to určite aktuálna téma. Nesie sa v duchu: „Skôr, ako chcete, zmeniť svet, musíte zmeniť seba“. Súhlasíte?

Ahoj. Som Severn Suzuki a hovorím za E.C.O. – Environmentálnu detskú organizáciu.

Sme skupina dvanásťročných a trinásťročných detí, ktoré sa snažia o zmenu: Vanessa Suttie, Morgan Geisler, Michelle Quigg a ja. Sami sme zohnali peniaze, aby sme mohli prísť. A precestovali päť tisíc míľ, aby sme vám, dospelým, povedali, že MUSÍTE ZMENIŤ VAŠE SPRÁVANIE. Predstupujem tu dnes priamo pred vami, nemám za sebou žiadnu skrytú agendu, bojujem za svoju budúcnosť.

Severn Suzuki

Severn Suzuki
Severn Suzuki

Strata mojej budúcnosti nie je niečo ako prehra vo voľbách alebo strata niekoľkých bodov na burze. Som tu za všetky generácie, ktoré prídu.

Som tu za hladujúce deti na celom svete, ktoré volajú o pomoc a nie sú vypočuté.

Som tu za bezpečnosť zvierat umierajúcich na celej planéte, pretože nemajú kam utiecť.

Bojím sa chodiť von na slnko kvôli dieram v ozóne. Bojím sa dýchať vzduch, pretože neviem, aké sú v ňom chemikálie.

Predtým som so svojím otcom doma vo Vancouveri chodila na ryby až do doby, keď sme pred niekoľkými dňami našli rybu plnú nádorov. A teraz počúvame o zvieratách a rastlinách, ktoré umierajú každý deň a miznú tak navždy.

Snívala som o tom, že vo svojom živote uvidím ohromné ​​stáda divokých zvierat, džungle a tropické pralesy plné vtákov a motýľov, ale teraz by som si priala, aby vôbec existovali pre moje deti.

Robili ste si Vy starosti o tieto malé veci, keď ste mali toľko rokov, čo ja dnes?

Všetky tieto veci sa dejú pred našimi očami a my sa pritom stále správame, ako by sme mali veľa času a všetky riešenia na tieto problémy. Som iba dieťa a nepoznám riešenie na všetko, ale chcem, aby ste si uvedomili, že vy ich tiež nepoznáte!

– Neviete, ako opraviť diery v našej ozónovej vrstve.

– Neviete, ako dostať lososy späť do mŕtvej rieky.

– Neviete, ako oživiť  zvieratá, ktoré vyhynuli.

– A neviete vrátiť lesy tam, kde predtým rástli a kde je teraz púšť.

A keď teda neviete, ako to spraviť, prosím prestaňte to ničiť!

Teraz tu vystupujete ako delegáti našich vlád, obchodníci, organizátori, novinári a politici – ale v skutočnosti ste tiež matky a otcovia, sestry a bratia, tety a strýkovia – a všetci ste niečie DETI.

Ja som iba dieťa, ktoré vie, že sme všetci súčasťou jednej veľkej rodiny – päť miliárd ľudí a 30 miliónov druhov – a hranice ani vlády toto nikdy nezmenia.

Ja som iba dieťa, ktoré vie, že sme v tom všetci spoločne a mali by sme konať ako jeden svet s jednotným cieľom.

Vo svojej zlobe nie som slepá a vo svojom strachu sa nebojím povedať svetu, ako sa cítim.

V mojej krajine vytvárame toľko odpadu, nakupujeme a vyhadzujeme, nakupujeme a vyhadzujeme, nakupujeme a vyhadzujeme. Avšak bohaté krajiny sa vôbec nedelia s tými, čo to potrebujú. Aj keď máme viac než dosť, bojíme sa deliť, bojíme sa darovať niečo z nášho majetku.

V Kanade žijeme privilegovaným životom s množstvom jedla, vody i prístreškov – máme hodinky, bicykle, počítače a televíziu.

Pred dvoma dňami sme boli šokovaní, keď sme strávili nejakú dobu s deťmi žijúcimi tu v Brazílii na ulici. A toto nám povedalo jedno dieťa: „Prial by som si byť bohatý. A keby som bol, dal by som všetkým deťom, čo žijú na ulici, jedlo, oblečenie, lieky, domov, lásku a cit. “

Ak dieťa žijúce na ulici praje deliť sa, prečo my, ktorí máme všetko, sme stále tak nenásytní?

Nemôžem prestať myslieť na tieto deti môjho veku, pretože to, čo vytvára tieto ohromné ​​rozdiely, je miesto, kde sa narodíme. Takže by som vlastne mohla byť jedným z tých detí žijúcich vo Favellas (chatrčiach) v Riu, mohla by som byť dieťa hladujúce v Somálsku, obeť vojny na strednom Východe alebo žobrák v Indii.

Som iba dieťa, ktoré vie, že keby sa všetky peniaze vydávané na vojnu minuli na vyriešenie ekologických problémov, ukončenie chudoby a vytváranie dohôd, tak  by táto Zem mohla byť nádherné miesto.

V škole a dokonca aj v škôlke nás učíte, ako sa máme správať k svetu. Učíte nás:

– Nebojovať s ostatnými,

– Vypracovať úlohy,

– Rešpektovať ostatných,

– Upratovať po sebe neporiadok,

– Neubližovať ostatným stvoreniam,

– Deliť sa,

– Nebyť chamtivý.

Prečo robíte veci, o ktorých sami hovoríte, že my ich robiť nemáme?

Nezabúdajte, prečo sa schádzate na týchto konferenciách, pre koho to robíte – sme vaše vlastné deti. Rozhodujete o tom, do akého sveta budeme vyrastať. Rodičia by mali byť schopní upokojiť svoje deti vetami „všetko bude v poriadku“, „nie je to koniec sveta“ a „urobíme všetko, čo bude v našich silách“.

Ale myslím, že už nám to teraz nemôžete hovoriť. Sme vôbec na vašom zozname priorít? Môj otec vždy hovorí „Si tým, čo robíš, nie tým, čo rozprávaš.“

To, čo robíte, mi spôsobuje, že v noci plačem. Hovoríte, že nás milujete. Ale ja vás vyzývam, prosím jednajte podla vašich SLOV. Ďakujem.

Video: Severn Suzuki

Mohlo by sa vám páčiť

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií