Mám záľubu v ľuďoch.
Rada ich spoznávam, pozerám sa na nich, počúvam ich. Je to super. Ako sa usmievajú, keď hovoria o ničom, čo majú radi, ako im vtedy zmäkne pohľad. Alebo keď sa im páči, čo práve robíte, hovoríte, vtedy sa srdcia približujú tak veľmi, až to cítiť, až to štipne, až tak blízke to je.
Keď s niekým cestujete vlakom a oni zaspia a vy vidíte, ako sa im niečo sníva a akí sú zraniteľní, keď sa zobudia. Zobúdzania sú krásne, rána sú krásne. Čisté, priezračne nádherné a krehké. Ráno je všetko v poriadku, ráno vonia oddýchnutými telami a kávou. A koláčmi a mliekom. A kreslí obrazy východov slnka. Hoci aj pri mori v paneláku. Ráno sú ľudia takí nesmelí a neobrnení voči vám, že ich môžete pohladiť a oni to príjmu, lebo vtedy sú ľuďmi.
Aké úžasné je ľudí objať. Tak naozaj, že svet môže aj padať a vy stojíte pevne, lebo človek, ktorý vás objíma, vás nepustí, drží vás pevne a vy máte pocit, že je všetko v poriadku. Ľudský dotyk je zázračnosť, určite. Je mocný a nežný zároveň a je zbraňou, s ktorou treba zaobchádzať opatrne.
Páči sa mi to, ako ľudia jedia, ako kopú do lopty, ktorá sa k ním dokotúľala z parku od detí, ktoré sa tam hrajú. Aké slnká sa zjavia v očiach tých, ktorí sa prihovárajú deťom.
Ako ľudia nenápadne, no jasne ovplyvňujú váš život. Ako vás vždy niekto presvedčí, že sa treba len lepšie pozrieť, keď je krása skrytá.
Je nádherné ako nadpozemsky sa spájajú naše svety s tými, ktorí nám prichádzajú do života, aby ho robili farebným miestom.