Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Premýšľal nad samovraždou, prekonal rakovinu a má len 15 – Rešpekt!

Poviem vám ľudia. Už mnoho krát som rozmýšľal nad samovraždou. Nemal som to v živote vôbec ľahke. Rodičia nevychádzali vôbec dobre. Stále sa hádali. Mal som rakovinu. Potom som nemal skoro žiadnych kamarátov. Skratka nebolo to vôbec ľahké pre mňa. Čas ale plynul. Z rakoviny som sa vyliečil. Duševne ma to posilnilo. Našiel som si kamošov. Rodičia sa ale stále hádali a ja som i naďalej strácal chuť do života keďže sa ich podráždenosť častokrát vybíjala na mne.

V škole som začal vynikať. Začala ma baviť matika a fyzika(za čo vďačím mojej bývalej fyzikárke). V škole som začal pomáhať ostatným a vlastne ich doučovať a vysvetľovať učivo, keďže nechápali niektoré učivá. Začal som doma cvičiť. Nič extra iba pár klikov pred spaním. Za dlhší čas som na sebe začal pozorovať nárast svalov a teda zmenu. Dostal som sa na strednú školu akú som chcel. A po dlhej dobe som spoznal dievča, do ktorého som sa bezhlavo zamiloval. Bolo mi pri nej až príliš dobre. Takže osud zariadil aby sa to vyrovnalo a tak to býva 100 km odo mňa. Stále si ale píšeme a ja priam žiarlim, keď si s ňou čo i len píšem. Nevydržal som to a povedal som jej teda čo k nej cítim a dozvedel som sa, že to cíti rovnako.

V poslednej dobe som sa asi až priveľa nad všetkým zamýšľal. Myslel som na rodičov ako sa furt hádaju. Myslel som na brata, ktorý je lenivý sa učiť a asi moc dobre neskončí. Myslel som na kamoša, ktorý mal tiež veľa problémov, ktoré som s nim riešil. Myslel som na tú babu, ktorá ma tak očarovala.

Hlava mi šla priam explodovať. Bolo mi zo všetkého na ho*no a zasa som začal rozmýšľať, že načo tu vlastne som, keď ma aj tak nik poriadne nepodporí (myslím rodičov) a do všetkého sa musím dokopať sám. Začal som si potom ale opäť viac písať s tou babou a rozprávať sa vo veľkom s kamošom. Myslím tým, že sme sa rozprávali v kuse. Začalo ma to napĺňať radosťou. S kamošmi som chodil von a bavil som sa. Smial sa. A tak som sa díval nedávno na perzeidy a dával si to v hlave do kopy. Chcem vám iba povedať. Že nech sa už cítite akokoľvek. Nech to máte v živote akokoľvek ťažké. Nebude to tak vždy. Zakaždým sa stane niečo, čo vás posilní a dodá vám silu ísť ďalej. Takmer určite vám bude niekto priať neúspech a možno vás nebude nikto podporovať. Musíte ale vždy pamätať na to, že to robíte pre seba a musíte sa už pomaly tešiť na výraz tváre ľudí, ktorí vám priali neúspech, keď uspejete.

I keď mnohokrát príde podpora vhod a budete sa musieť zaťaž a prekonať to sám. Nikdy to nevzdávajte a pokračujte v ceste. Môžem vám, zaručiť, že tie chvíle, keď ste šťastný za to všetko utrpenie a boj stoja.

Teraz vám to úplne zabijem. Mám 15 rokov. Viem, že aj tak si tu bude mnoho ľudí písať, že aký som debil, že aby som mohol rozdávať životné rady musím ešte veľa kapusty pojesť 😀 Verte ale, že i keď mám iba 15 zažil som toho už strašne veľa. Či už veľa utrpenia i veľa radosti. I tak si to nevie predstaviť ale rakovina človela zocelí a urýchli jeho duševný rast!

Mohlo by sa vám páčiť

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií