Reklama/advertisment

Pristrihnite mi krídla, prosím ..

„Dali sme vtákom slobodu lietať a potom sme im pristrihli krídla len zo závisti, že by mohli vyletieť vyššie, než to dokážeme my.“

Reklama/advertisment

Alebo ako inak opísať dnešný svet. Snaží sa o to milión spisovateľov, tisícky básnikov a spieva o tom stovka spevákov. Ale čo ja môžem vedieť o živote? Ešte nechodím po svete tak dlho. Viem, že toho neviem veľa. Ale viem aj to, že svet nebol vždy taký, akým je teraz. Každý deň sa pozeráme na to, ako sa z ľudí vytráca ľudskosť a strácajú sa v dave, ktorý kráča jedným smerom. Ostávajú tu len prázdne, bezduché schránky odkazujúce na to, že kedysi bolo všetko inak.. A pozná to každý z nás. Ten pocit, keď zrazu prestaneme zapadať do tej skladačky zvanej „život“. Rozhliadneme sa okolo seba a zistíme, že možno nie sme tak bezcitní, ako to po nás žiada doba, a že možno láska nie je až taký hriech, ako sa o nej hovorí. V tej chvíli si strhávame putá, vystúpime z davu a začneme kráčať iným smerom s vedomím, že síce cesta po ktorej ešte nikto nešiel bude ťažšia, ale bude naša. Až vtedy začíname skutočne ŽIŤ a z bezduchej schránky sa stáva ČLOVEK. Ale pekne od začiatku…

Reklama/advertisment

Vieš aké to je, keď ti patrí celý svet? Vzlietneš tak vysoko, rozprestrieš krídla a užívaš si. Vychutnávaš si každú sekundu, každý moment, akoby bol ten posledný. Stúpaš stále vyššie a vyššie, bez ohľadu na to, že čím vyššie vyletíš, tým tvrdší bude pád. A presne taký bol môj život. Vyletela som vysoko nehľadiac na dôsledky a na bolesť, ktorú so sebou prinesie pád. Svet mi patril. Poznáš to. Ten nekonečný pocit, keď po nociach lietaš rýchlosťou, ktorú nedokážeš opísať, s ľuďmi, ktorých nechceš stratiť, na miestach, ktoré vlastne ani nepoznáš, a čas beží väčšou rýchlosťou než sa na prvý pohľad zdá a ty prichádzaš domov až s vychádzajúcim slnkom. Tento rituál nemôže nič pokaziť. Žiješ životom človeka, ktorým ani nechceš byť ale káže to spoločnosť, a tak ďalej kráčaš s davom. Každé ráno sa budíš a namiesto oblečenia si vyberáš človeka, ktorým dnes budeš. A život letí tak rýchlo. Ublížiš mnohým ľuďom, stratíš tých najbližších, ale vôbec sa neobzeráš späť. Prečo by si aj mal ? Takýto život ti predsa vyhovuje. Nepoznáš hranice, pretože všetky si už dávno prekročil. Nepoznáš povinnosti, lebo všetky si už dávno zavrhol, však sú úplne zbytočné. Čo je najhoršie? Nepoznáš seba, pretože v zrkadle už dávno nie je tvoj odraz, ale odraz tej schránky, ktorou si sa stal. Celý život je tak dokonalý a zároveň tak úplne, nekonečne prázdny a plytký. A práve tá prázdnota a povrchnosť toho dokonalého života ťa núti myslieť si, že lietaš. Omyl. Topíš sa v klamstvách, ktorých si sa celý ten čas držal. Kto ti teraz pristrihne krídla?..

Tak, ako v milióne ďalších príbehov, mýtov, básní a iných diel sa hovorí, že na začiatku bolo svetlo. Ak pád na dno považujeme za začiatok, tak v mojom živote bolo určite. Začalo to jemnou iskrou, ktorá vzplanula v niečo gigantické, väčšie, než ja sama. Zastihlo ma nepripravenú a zasiahlo v plnej sile. Čo je najpodstatnejšie? Zmenilo ma to. Celý život veríme v niečo tak silno, celým srdcom, že keď príde chvíľa kedy sa nám to začne plniť, veríme, že to bude trvať navždy. Ale čo ak nám to nie je súdené? A čo ak, práve naopak, sme sa práve kvôli tomu narodili? Láska. 5 písmen a pocit tak silný, že dokáža hory prenášať. Dokáže meniť životy, vniesť do sveta trochu krásy a to najhlavnejšie, dokáže pristrihnúť krídla vtedy, keď sa topíme namiesto toho, aby sme lietali, a naučí nás lietať v čase, kedy máme pocit, že padáme stále nižšie a nižšie. Dokáže ma naučiť práve láska, pocit tak silný, znovu, tento krát skutočne, lietať?