Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Verte neverte: Pradedo a záhadná pocestná

Strašidelné príbehy sú staré ako ľudstvo samo. Hoci žijeme dobu smartfónov a internetu, aj dnes mnoho ľudí zažíva neuveriteľné udalosti, ktoré nemožno nijako logicky vysvetliť.

Odohrávajú sa počas bežných dní a na bežných miestach, v rodinných domoch, obchodoch, nemocniciach či na pracoviskách. Stretnutia s duchmi, rôzne paranormálne javy a bytosti, ktoré by nemali existovať. Príbehy o týchto temných udalostiach kolujú aj v slovenských mestách a dedinách. Prinášame vám skutočné príbehy obyčajných ľudí, ktoré sa odohrali za všedného dňa, no dávajú nám odkaz, že možno existuje niečo medzi nebom a zemou.

Zdroj: pixabay.com
Zdroj: pixabay.com

Pradedo pani Veroniky Strmenovej, pán Jozef, bol furman. Ako správny závozník vlastnil veľký voz a kone, ktoré pradeda na slovo poslúchali. Ani raz na ne nemusel použiť bič. „Pradedo tvrdo pracoval, no svoju prácu miloval. Raz skoro ráno sa vydal s nákladom do Žiliny. Musel ísť lesnými cestami a veľmi opustenými miestami,“ spomína si na začiatok tajuplného príbehu pani Veronika.

Furmani alebo vozári boli ľudia, ktorí na dedinách chodili na zárobky do mesta so záprahom koní alebo volov. Pradedo, to bol správny povozník a ničoho sa nebál. Cesta bola dlhá a počas nej prechádzal aj popri kríži, o ktorom sa rozprávalo, že sa tam kedysi pobili pilčíci a jeden z nich tam zomrel. Keď pradedo prechádzal okolo toho kríža, všimol si pri ňom ženskú postavu. Bol rád, že konečne niekoho na svojej ceste vidí a zastavil, že sa s ňou dá do reči.

Oslovil ju, že ju zvezie. Keď si k nemu na voz prisadla, zacítil pradedo zvláštny chlad. Všimol si, že bola oblečená do zvláštneho šedivého rúcha a v ruke držala nejaký dlhý, do plátna zabalený predmet. Keď sa vydali ďalej po ceste, kone po chvíli začali byť veľmi nepokojné. Hrabali nohami, vzpierali sa a za nič na svete nechceli pokračovať v ceste. Pradedo teda siahol po biči, no aj tak sa kone ledva pohli. Stále boli nekľudné a len pod hrozbou biča pokračovali v pohybe.

Cesta ubiehala a pradedo žene ponúkol chleba so slaninou. Dúfal, že s neznámou prehodí reč, pretože bol z celej cesty už dosť unavený. Spolucestujúca však nepovedala ani slovo, len niečo zamrmlala a odtiahla sa ďalej ku kraju. Pradedo tak pocítil veľkú úľavu, keď na rázcestí pri horárni ukázala, že chce vystúpiť. Zliezla z vozu, neotočila sa a keď ju chcel pradedo pozdraviť na rozlúčku, už jej nebolo.

Najzvláštnejší je však záver tohto nevšedného rozprávania: „Keď sa pradedo vrátil večer domov, dozvedel sa veľmi zlú novinu. Horár z horárne, pri ktorej vysadil tú podivnú ženu, zomrel. Padol vraj k zemi ako podťatý. Pradedko bol presvedčený, že k lesníkovi doviezol samotnú smrť s kosou.“

 

Mohlo by sa vám páčiť

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií