V minulosti to bolo inak ako dnes. Jeden učiteľ, ktorý býval v jednom školskom byte a v tom ďalšom bývali zase cezpoľní žiaci. Učilo sa vo veľkej miestnosti, ktorá sa volala audítor. Pri stene stála učiteľská katedra, vyzerala skoro ako kazateľňa v kostole. V priehradkách mal kantor svoje knihy, pri hlave mi viseli dve čierne tabule – jedna n písanie a druhá na noty.
V lete začínalo vyučovanie už o šiestej ráno. Dopoludnia čakali žiakov tri hodiny, o desiatej bol obed a od dvanástej žiakov čakali ďalšie tri hodiny. V auditóriu sa učili dve aj tri triedy pohromade.
Najmenšie deti čítali podľa šlabikára a sčítavali čísla. Potom mala nastúpiť latinčina. Bol to hlavný predmet na školách. Postupne pribudlo aj niečo z dejepisu a vo vyšších triedach prišli na rad aj dnes obávané zlomky. Žiaci sa potom dozvedeli aj niečo z geometrie a tiež o zatmení Slnka a Mesiaca. Učili sa náboženstvo a často spievali cirkevné piesne. Na konci školského roka ich čakala skúška znalostí a po nej konečne prázdniny.
Najvyššou triedou bola prima. Tam už žiaci museli hovoriť len latinsky. Nielen pri výuke, ale aj s kamarátmi! Bolo to trochu prísnejšie ako teraz. Dokonca z tých lepších žiakov si dokonca učiteľ vybral „úradníkov“, ktorý mu pomáhali s kázňou. Každý ale robil niečo iného: jeden zapisoval kto chýba, iný zamkýna školu a ďalší mal zaujímavú funkciu, funkciu špeha. Ako názov napovedá, donášal učiteľovi, ktorá žiaci nehovoria po latinsky. Latine lege, scribe, loquere! – latinsky píš, čítaj, hovor!
Nenávidené signum
Keď žiak niečo spravil, čakalo ho signum. Čo to ale je? Znamenie, ktoré sa po celej Európe používal k potrestaniu neporiadnikov. Napríklad tabuľka s výsmešným nápisom, ktorú si previnilec povedí na krk, alebo slamený veniec, ktorý si nasadí na hlavu. Nositeľ signa je naviac na konci vyučovania potrestaný výpraskom. Nie je divu, že učitelia boli na obrazoch prevažne namaľovaný s rákosníkom v ruke.
Zdroj:100+1