Ako každý človek na svete aj ona mala svoje „dobré“, a menej šťastné dni. Občas si tú jej náladovosť neprehliadol. Už to tak je, že my ženy to akosi všetko viac prežívame aj navonok, zatiaľ čo muži svoje nálady jednoducho prežijú.
Dnes to bude o utrpení. Našom. V akejkoľvek podobe. Možno ťa niekto zradil, možno opustil, navždy odišiel, zlyhal si v práci, podrazili ťa, či ti „len“ niekto nepekne zlomil srdce. Irónia posledného prečinu je v otázke: „..a dá sa to vlastne vykonať „pekným spôsobom?“ Nech je to akokoľvek – trpíš. Prežívaš prázdnotu, odlúčenie, nepochopenie, hnev na celý svet. Kladieš si dookola tú istú otázku: „Prečo práve ja?“ A potom to už len znášaš s občasnými výbuchmi z pocitu nespravodlivosti.
Ona tiež. Zdôverila sa mi s tým, že už to pre ňu jednoducho viac nemá význam. Je koniec. Nevládze. V takejto situácií si vždy kladiem otázku – aké slová zvoliť aby som jej dala ešte nádej? A je vôbec nádej na zmenu? Veď vo svete je toľko bolesti, a stále jej pribúda.. V poslednej dobe som mala pocit, že smútok sa akosi okolo mňa neprirodzene množí. Pozerala na mňa, a čakala na odpoveď, na radu. Mala som pocit akoby mi jej pohľad nepriamo hovoril: „Tak už konečne niečo povedz!“ V tej chvíli mi niečo napadlo. „Aj keď by som dala všetko za to, aby si netrpela, nedokážem zmeniť čo sa stalo. Vlastne nikto ťa nikdy neuchráni pred utrpením. To je život. Utrpenie len tak jednoducho nezničíš. Je to skôr o tom, ako sa s tým vyrovnáš. Preto ak máš potrebu – plač, krič, daj si duplu svojho obľúbeného jedla, zostaň celý deň v posteli, choď si zabehať, odleť niekam kde si ešte nebola, hnevaj sa, rob čokoľvek – čo tú bolesť časom porazí. Liek na bolesť, a utrpenie neexistuje.. musíme ho jedine akceptovať. Ale práve utrpením sa meníme. Len to nesmieme vzdať keď je najhoršie, musíme to všetko časom prekonať, a potom sa už len rozbehnúť cez most, ktorý sme budovali dlhé roky. Každá časť bola vytvorená nejakým utrpením, či bolesťou, a odhodlaním znova sa postaviť, vlastným rozhodnutím to všetko prekonať. Tento most je symbolom našej túžby sa uzdraviť. Aj keď sme nevládali, vždy sme akosi podvedome verili, že možno zajtra, o týždeň, či o rok bude dobre. A práve vďaka tomuto mostu máme možnosť bežať za výzvami zajtrajška…“ Nepovedala nič. Iba sa nenápadne usmiala. Spomenula si koľko krát si už chcela vziať život, a že po pár dňoch na správnom mieste, v objatí rodiny, či v inej situácií opäť našla samú seba. Silnejšiu, hoci s jazvami. Ale už aj tie najhlbšie sa časom hoja.
Preto ak trpíš, nevládzeš, či sa ti celý svet jednoducho rúti, uvedom si, že nie si v tom všetkom úplne sám. Aj ja „staviam mosty“, občas plačem, spomínam, padám, a potom sa zas pokúšam kráčať ďalej. Je jednoduché sa vzdať, ale naozaj ti to stojí za to, keď si už prešiel taký kus cesty životom? Život nikdy nebol, a ani dnes nie je ľahký. Bolesť je prirodzená. Neexistujú žiadne skratky, a zázračné dodatky. Je to o tebe, o mne a o nás. O dobrých dneškoch, a menej dobrých zajtrajškoch. Preto sa naučme ďakovať za to dobré, a užiť si každý jeden moment so skutočnými ľudmi, moment úprimnej lásky, úsmevov, či malých úspechov. Najlepšie ešte dnes, lebo nikdy nevieš čo bude zajtra.
Len to nevzdaj….aspoň dovtedy dokým nepostavíš svoj vlastný most 🙂
p.s. „…run as far as you can in the direction of your best and happiest dreams across the bridge that was built by your own desire to heal.” (ch.S.)