Pýtali ste sa sami seba niekedy v živote, či je možné sa opiť na toľko aby ste si nič nepamätali, prišli naspäť domov / na intrák so všetkými vecami až na jeden malý drobný detail. A to, že ste prišli v iných topánkach ako ste z miesta svojho pobytu odchádzali? Ak ste sa to nepýtali dobre pre vás. Lebo presne to sa stalo môjmu kamarátovi ( stalo sa to mne ale o tom nemusí nikto vedieť ) stalo. Začalo to v jeden nevinný večer kedy sa partia kamarátov rozhodla, že si spravia príjemný večer pri knihe, dobrom vínku a klasickej muzike. Takže sa šiel kúpiť do najbližšieho Tesca rum a zohnala sa ešte nejaká podporná látka. Už pri popíjaní som sa cítil veľmi uvoľnene a keďže študentská strava obsahuje nič na veľa spôsobov nebol som pripravený bojovať s mocným nepriateľom menom alkohol. S postupným narastaním promile v krvi mi postupne klesali motorické, tráviace a artikulačné schopnosti.
Keď už som bol spoločensky unavený (čítaj naj***ný jak činka s očami jak číňan po 48čke zváračských prác) sme sa rozhodli že navštívime známy brnenský klub ktorého meno radšej nezverejním len poviem, že odtiaľ pochádzajú aj známi piráti na čele s Jackom Sparrowom. Pardom s Kapitánom Jackom Sparrowom. Na pol ceste sme sa zastavili samozrejme na krásny gastrozážitok v podobe vyprážaného syra v žemli (na počudovanie je to veľmi luxusná záležitosť keď máte 2 promile). Hneď na to dostal kamarát veľmi osviecujúci a priam úžasný nápad, ktorý znel asi takto.”Hej, tu za rohom je nonstop. Nedáme ešte jednu fľašu? Len tak na cicnutie. Dve tri kolá dá každý a ideme sa rozbiť.” Pod ťažbou týchto veľmi pádnych a faktami podložených argumentov sme teda súhlasili s ďalšou zastávkou.
A čím sa najlepšie brzdí rum ? Áno máte pravdu Coca-colou alebo nejakou jej obdobou. A tak sme kúpili pivo, konkrétne 4. Prišli sme pred vyššie menovaný klub a tu sa mi tak trochu začala zahmlievať pamäť. Pamätám si, že sme ako tím zvládli zdolať predklubového bossa Kapitána Božkova aj cez hardcore pivovú obtiažnosť. Ešte si pamätám ako sa vo mne prebudilo moje vnútorné zviera a to drak. Vodný. Teda vodný s kúskami jedla. Chrlil som to za kríkom ako keby ma chceli zabiť hobbiti. Bum. Zrazu nastal skrat. Zobudím sa na schodoch pred nejakým neznámym bytom. Ešte vtedy som si nevšimol nič. Našťastie asi o 50 metrov ďalej bola zastávka električky. Tak som k nej podišiel pozrel sa na čas a zistil, že ďalšia ide o 7 minut. Povedal som si že je škoda nevyužiť predom nahriate schody, tak som sa opäť posadil na svoje útúlné miestečko.
S veľkým rachotom, označujúci príchod električky, som nastúpil a vtedy som to zbadal.
Pozrel som dole na svoje nohy lebo dovtedy som si bol istý, že mám modré adidasy, s ktorými som aj odchádzal z intráku. Omyl na nohách som mal nejaké veľmi fešné polobotky s indiánskym vzorom. Najprv som tomu sám neveril, obzeral som si ich a spytoval sa, či je to vôbec možné mať nejaké iné topánky. Ešte stále mierne intoxikovaný z predchádzajúcej noci som sa konečne dostal na intrák. Čo čert nechcel samozrejme o 8 ráno by ste na svojej izbe čakali tak 2 spiacich spolubývajúcich. Omyl. Bolo tam asi 6 ľudí, ktorí sa deň predtým rozhodli že si privstanú a pôjdu spolu na raňajky. Po privítaní sa s každým som im oznámil, že idem spať, a že nech sa nepýtajú na topánky pretože nemám potuchy ako, prečo, kedy a kde sa to stalo. Ak to čítaš práve ty a myslíš si, že to môžu byť tvoje topánky tak sa kľudne ozvi stále ich mám ako suvenír z jednej z mojich nocí. Milerád ti ich vrátim naspäť. Česť alkoholu, rumu zvlásť.
Príbeh napísal Sajmon Piteľ