2 roky. Presne toľko trvalo, kým sa mi s tým zdôveril. Poznám ho už dlhšie, ale nikdy som presne nevedela čo sa odohrávalo v jeho hlave. Presnejšie trochu nižšie – v srdci. Za celú dobu ako sa poznáme bol vždy tak nejak zadaný.
Muž mnohých žien, hoci skutočnosť bola iná..
„Budem sa ženiť!“ Informácia, ktorá ma na začiatku nášho stretnutia mierne zaskočila. Netušila som, že je to medzi nimi také vážne. Keď som sa spýtala či je šťastný, iba sa pousmial. Vraj ju má rád. „A to na celý život v manželstve stačí?“ Neodpovedal. Počas večera sa mierne pripil. Spomínali sme na minulosť, na naše prvé lásky. Bol zvláštny. Tak pokojný a stručný. Ako každá žena, aj ja sama verím na pravú lásku, na človeka ktorý zostane. Donekonečna a ešte ďalej. Vždy som si však myslela, že muži to vnímajú inak. Menej snívania o tej pravej, menej emócií, reálna láska, nohy na podlahe..
„Musím ti niečo povedať….stále ju milujem.“ Povedala som, že je to v poriadku veď si ju predsa o pár dní berie za manželku. „Nemyslel som ju.“ Pocit prekvapenia sa miešal s inými myšlienkami. Pozeral na mňa ako bezbranné smutné dieťa. Ten silný, vždy rozvážny muž sa zrazu zmenil na človeka, ktorého som nespoznávala. Nezostávalo mi nič iné ako sa ho spýtať, či dotyčná vôbec tuší čo ku nej cíti. „Samozrejme, že nič nevie, nechcem vyznieť ako zúfalec. Veď sme sa dávno rozišli. Ale napriek tomu som nikdy na ňu neprestal myslieť. Je tam keď zaspávam, keď som na miestach kde sme zvykli spolu chodiť. Je všade.“ Musela som mu pripomenúť, že má o pár dní svadbu, a či vôbec rieši to, že si berie niekoho koho až tak moc nemiluje? Povedal, že láska a rozum sú dve rozdielne súčasti života. On sa rozhodol počúvať rozum. Mal strach, v hlave myšlienky, ktoré mu hovorili prečo to s bývalou fungovať nebude, priateľov, ktorí jeho ex partnerku príliš nemuseli. Okolnosti im nepriali, postupom času to zvalil na hviezdy, hádky a zlé načasovanie. Hoci ona na neho čakala.
Ešte predtým ako sa rozhodol odísť, som sa ho spýtala, prečo si ju chce vziať za ženu. „Je inteligentná, dobrá, múdra, a je mi s ňou fajn..ideálna žena, nie?“ Čakal, že ho podporím, ale nemohla som. Vedela som, že ho jeho bývalá priateľka ešte stále miluje, ale podľa všetkého aj tá súčasná, a ja nemám právo zasahovať do ich príbehu. Preto som mlčala.
Niekedy si ľudí musíme iba vypočuť, a zároveň im nechať priestor na vlastné rozhodnutie. Každý z nás si píše svoj príbeh sám. Je však podstatné vedieť, že aj muži majú city, len nám ich tak často neukazujú. Napriek tomu ženy, niekedy im dokážeme skutočne ublížiť, hoci si to neuvedomujeme, a hádžeme ich všetkých do jedného vreca. Oni však vedia, že tí, ktorí nám zo svojich citov ukážu príliš, sú tí, ktorých si držíme od tela s menovkou „iba kamarát“. Tí druhí „musia“ byť silní, dať prednosť rozumu pred snami, a žiť realitu. Nechávajú odísť komplikované ženy – hoci ich milujú, dusia v sebe city, lebo tie ku mužovi jednoducho akosi „nepatria“. Sme príliš rozdielny, napriek tomu všetci túžime po človeku, s ktorým to bude to pravé. Po partnerovi, na ktorého nikdy nezabudneme, a budeme ochotní kvôli nemu riskovať aj zlomené srdce..
..láska si vyžaduje odvahu. A nás. Na stopercent.