„Já, já, já – jenom já.“ Slová tejto piesne mi pri preklikávaní siete začali akosi samé v hlave hrať. Tisícročie zrkadiel. Dokonalosti. Krásy. Mňa. Teší ma..

Selfie generácia.

Sedela som v kaviarni počas pracovnej prestávky, a pozerala na ľudí okolo mňa. Milujem fakt, že ani jeden nevyzeráme rovnako. Teda, nevyzerali sme. Kedysi. Prichádzali – odchádzali, a počas hodiny som stihla narátať 20 z nich, ktorí dali o tom, že pijú kávu či čaj aj patrične vedieť. Svetu. Nám. Tebe. Spolu so svojou dokonale „prefiltrovanou“ tvárou. Tento článok však nebude o technických vymoženostiach, našich novodobých závislostiach, ale o zmene. Tvojej, mojej, našej. Už nerobíme spoločné, ale moje! Už nepozeráme na to čo ty, ale čo chcem ja. Už ma nezaujíma tvoj názor, lebo najlepšie si to spravím sama. Všade nás napisy a návody sebeckosti zdravia: Je to len o tebe. Ty si dôležitá, mysli v prvom rade na seba! A čo ľudia okolo?

Poznáš to: „5 kamarátiek na fotke, ale ja vyzerám strašne – zmazané. Pozri kde som! Pozri čo som dosiahla! Kto má na to väčšie právo ako ja? Nechápem prečo oni, a nie ja? Už ma nebavíš. Potrebujem zmenu. Ja! Nemôžeš sa na to pozerať radšej ako ja? Keby si bol ako ja. Ja sama. Ja sám. Zlato túto nie, vyzerám tam hrozne,…ale JA nie, tak sorry. Bude to podla mňa. Odišiel, a čo ja? Zaslúžim si niečo lepšie, veď sa pozri na mňa.“

Pozerám a nevidím už viac nič zvláštne. Pod tou vrstvou makeupu, umelých mihálnic už nevidím teba, ale vyretušovaný svet, ktorý je na každom kroku môjho obyčajného dňa. Milovala si ho, ale priznajme si, že si vždy viac hľadela na seba. Ľúbil si, ale iba pokiaľ hrala podľa tvojich pravidiel. 45 fotka šťastného páru pridaná – a doma im iskra pri ďalšej hádke pomaly dohára. Včera si to ešte bola ty. Dnes sú to už len tvoje fotky. Nemáš priateľov, ale fanúšikov. A čoho vlastne? Možno tvojho ega, ktoré každým lajkom rastie do výšin. Si hrdá na svojich 1000 followerov, na 55 zdieľaní, na komenty ako ti to sluší. „Ahoj. Si krásna, polonahá, wau, to dokonalé telo, si lepšia ako iní.“ Komplimenty skopírované pod tisíce ďalších fotiek nadšených dievčat. Klikáme ďalej, a do detailov skúmame čo by sa ešte dalo vylepšiť. Retušujeme nedokonalosti, pridávame prednosti, stávame sa perfektnými bytosťami na počkanie. Súťažíme so svetom, a pritom si neuvedomujeme, že svet nie je našou konkurenciou. Bojujeme len so svojim mizerným sebavedomím. Máme pocit, že na to aby sa z nás stali pekné bytosti musíme patrične vyzerať. Potrebujeme pozitívne komenty. Ale na čo? A od koho? Stávame sa závislými na názore druhých. Nežijeme realitu, ale to čo nám povedia. Na stretnutiach sú prítomné iba naše telá. My zatiaľ trávime čas fotením všetkého a snažíme sa „to všetko“ svetu ako náš dokonalý život predať. Počas tohto dôležitého zamerania sa na uverejňovanie a detailné sledovanie súkromia druhých, nám virtuálna dokonalosť berie toho vzácneho. Človeka vedľa nás, partnera, rodinu, priateľov, vzťahy, a nakoniec seba. Myslíme si, že to neskôr dobehneme, ale pri 2% blikajúcej batérie si uvedomíme, že sme stratili príliš veľa.

Tá chvíľa, keď sme boli „len“ sami sebou sa späť zrazu vrátiť nedá. A vlastne čo by sme s tou chvíľou bez telefónu vlastne robili? Tie oči, ktoré sme nevideli kvôli blikajúcej obrazovke smartfónu, tie ruky, ktoré čakali, že ich občas chytíme namiesto iphonu, to objatie, ktoré sa prestalo rozdávať, tie slová, ktoré začali v konverzáciách zaostávať. Budeme sa brániť, že sme to dostatočne vyznali v smske na dobrú noc.

Čas sa však vrátiť nedá, a my nespoznávame samých seba.

„Už mi nevadí, že som sám bez vás, mám virtuálnu realitu, selfie stick, a batériu, ktorá je znova celá.“

……………………………………………………………………………………………………….

Dnes nemám radu, lebo ty sama vieš. Ty sám sa tomu aj tak najlepšie rozumieš.