Aký čas potrebujete, aby ste zistili, či randíte s láskou vášho života? Žene stačilo 15 minút a sebaisto odpovedala osudové ÁNO! Romantické či šialené?!
Ak ste ešte niekedy pochybovali o tom, či existuje láska na prvý pohľad, skutočný príbeh manželov Zuzky a Mirka Cascino vás presvedčí o tom, že to tak možné naozaj je. Zuzka Cascino vám vyrozpráva príbeh, ktorý napísal sám život.
[envira-gallery id=“68337″]
Narodila som sa v Ilave. Tam som aj vyrastala. Mojím snom už od detstva bolo písanie. Básničky, poviedky, neskôr články do novín. Začala som aj študovať žurnalistiku a francúzštinu, ale narodil sa mi syn a už som sa k tomu nevrátila. No pracovala som v regionálnom DCA rádiu ako redaktorka a moderátorka. Syn sa narodil so zdravotnými problémami a zlou prognózou. Povedali nám, že nebude chodiť. Ja som tomu však nechcela veriť, a tak som sa pustila do boja. Cvičila som s ním niekoľkokrát denne, intenzívne sa mu venovala a nakoniec sa nám to podarilo. Mal tri roky, keď začal chodiť, a štyri roky, keď začal čítať. Dnes má dvadsaťdva a je z neho skvelý mladý muž. Pracuje a študuje v Brne.
Dnes už viem, že všetko zlé je na niečo dobré, iba to musíme vidieť v správnom uhle a pochopiť, prijať a zmeniť seba. Ja som si vtedy uvedomila, že žurnalistika, hoci to bol môj sen, je pre mňa zrazu málo. Že to, čo jeden deň odvysielam, na druhý deň zanikne, ak nie aj hneď po odoznení. Že sú to väčšinou len slová. Je to zaujímavé, vzrušujúce a populárne zamestnanie robiť v médiách, stretla som tam mnoho vynikajúcich ľudí, ktorí sú dodnes mojimi blízkymi priateľmi, ale mňa to ťahalo už niekam inam.
Mala som pred sebou obraz ženy, rehabilitačnej sestry, ktorá mi celé tie roky pomáhala stavať môjho syna na nohy. Týždeň za týždňom mi radila a pomáhala, kým sa nám to nepodarilo. Ja si dodnes pamätám jej meno, sestrička Fianová z Ilavy. A navždy jej budem vďačná, že mne a môjmu synovi pomohla. A zrazu sa mi popri jej ťažkej práci tá moja v rádiu zdala iba ako hra. Tak som odišla. Nastúpila som ako bežná denná študentka na Strednú zdravotnícku školu v Trenčíne a vyštudovala najskôr diplomovanú zdravotnú sestru. Pracovala som na chirurgickom oddelení a neskôr ako inštrumentárka na operačných sálach. Ale ani to mi nestačilo. Začala som študovať fyzioterapiu a dnes som magistra fyzioterapie a pracujem s deťmi inak obdarenými. Pracovala som v Prahe, v Prešove a dnes mám svoje maličké centrum ADORA, kde ku mne prichádzajú deti od bábätiek po veľkých a ja sa zo všetkých síl snažím im pomôcť tak, ako kedysi mne pomohla pani fyzioterapeutka Fianová.
A vtedy prišiel ON…
Obaja sme mali za sebou vzťah, ktorý nám nevyšiel podľa našich predstáv. Čo bolo dobré, zostalo peknou spomienkou, čo bolo zlé, nás posunulo v poznaní seba samého. Ja som veľa pracovala, starala sa o dcéru, voľného času som mala málo. A rovnako bol na tom aj Mirek. Pracoval, staral sa o dve deti a domček pri Trnave. Nebolo času a často ani energie niekam si zájsť a hľadať si nového partnera. Ale ja som cítila, že túžim niekoho stretnúť. Tak som sa v jeden večer rozhodla prihlásiť sa na zoznamku. Podľa recenzií som si vybrala takú, kde sa platil mesačný poplatok. To mi bolo akou-takou zárukou, že to nebude len taká bežné zoznamka, kde si chce niekto len „zašpásovať“, ale že už keď musí do toho aj niečo investovať, asi bude mať seriózny úmysel. Dovtedy som ešte nič také neskúšala. A tak som sa tam začiatkom augusta minulého roka prihlásila. Keďže pár dní nato bolo Zuzany, Mirek mi tam napísal vinš k meninám. A mňa zaujal. Odpísala som mu a poďakovala. Bol prvým mužom, ktorému som tam odpísala. A tak sme si vymenili zopár správ.
Priznávam, že som si ho trochu otestovala. (úsmev) Poslala som mu totiž namiesto popisu svojich postojov k životu a názorov pár mojich básní. Nie sú to jednoduché veršovačky, ale Mirek presne vycítil, o čo mi v ktorej básni išlo, vnímal podstatu, a tak som už vedela, že si budeme rozumieť, hoci sme sa ešte nevideli. Hneď sme sa dohodli na stretnutí, no ten ďalší víkend mal aj s deťmi odcestovať do Hrušova na Hontiansku parádu, kde v rámci festivalu pracoval v kováčskej dielni. Je to síce z Trenčína skoro tri hodiny autom, ale ja rada cestujem a spoznávam nové miesta a ľudí, a tak sme sa dohodli, že sa teda stretneme v Hrušove v kováčskej dielni. Vedeli sme len, že prídem v piatok, ale kedy presne, to sme si nechávali ako prekvapenie okamihu.
Ani sme len netušili, že to bude osudové stretnutie…