fbpx
Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Aký čas potrebujete, aby ste zistili, či randíte s láskou vášho života? Žene stačilo 15 minút a sebaisto odpovedala osudové ÁNO! Romantické či šialené?!

Máte tip? napíšte nám mailom

Ak ste ešte niekedy pochybovali o tom, či existuje láska na prvý pohľad, skutočný príbeh manželov Zuzky a Mirka Cascino vás presvedčí o tom, že to tak možné naozaj je. Zuzka Cascino vám vyrozpráva príbeh, ktorý napísal sám život.

Narodila som sa v Ilave. Tam som aj vyrastala. Mojím snom už od detstva bolo písanie. Básničky, poviedky, neskôr články do novín. Začala som aj študovať žurnalistiku a francúzštinu, ale narodil sa mi syn a už som sa k tomu nevrátila. No pracovala som v regionálnom DCA rádiu ako redaktorka a moderátorka. Syn sa narodil so zdravotnými problémami a zlou prognózou. Povedali nám, že nebude chodiť. Ja som tomu však nechcela veriť, a tak som sa pustila do boja. Cvičila som s ním niekoľkokrát denne, intenzívne sa mu venovala a nakoniec sa nám to podarilo. Mal tri roky, keď začal chodiť, a štyri roky, keď začal čítať. Dnes má dvadsaťdva a je z neho skvelý mladý muž. Pracuje a študuje v Brne.

Dnes už viem, že všetko zlé je na niečo dobré, iba to musíme vidieť v správnom uhle a pochopiť, prijať a zmeniť seba. Ja som si vtedy uvedomila, že žurnalistika, hoci to bol môj sen, je pre mňa zrazu málo. Že to, čo jeden deň odvysielam, na druhý deň zanikne, ak nie aj hneď po odoznení. Že sú to väčšinou len slová. Je to zaujímavé, vzrušujúce a populárne zamestnanie robiť v médiách, stretla som tam mnoho vynikajúcich ľudí, ktorí sú dodnes mojimi blízkymi priateľmi, ale mňa to ťahalo už niekam inam.

Mala som pred sebou obraz ženy, rehabilitačnej sestry, ktorá mi celé tie roky pomáhala stavať môjho syna na nohy. Týždeň za týždňom mi radila a pomáhala, kým sa nám to nepodarilo. Ja si dodnes pamätám jej meno, sestrička Fianová z Ilavy. A navždy jej budem vďačná, že mne a môjmu synovi pomohla. A zrazu sa mi popri jej ťažkej práci tá moja v rádiu zdala iba ako hra. Tak som odišla. Nastúpila som ako bežná denná študentka na Strednú zdravotnícku školu v Trenčíne a vyštudovala najskôr diplomovanú zdravotnú sestru. Pracovala som na chirurgickom oddelení a neskôr ako inštrumentárka na operačných sálach. Ale ani to mi nestačilo. Začala som študovať fyzioterapiu a dnes som magistra fyzioterapie a pracujem s deťmi inak obdarenými. Pracovala som v Prahe, v Prešove a dnes mám svoje maličké centrum ADORA, kde ku mne prichádzajú deti od bábätiek po veľkých a ja sa zo všetkých síl snažím im pomôcť tak, ako kedysi mne pomohla pani fyzioterapeutka Fianová.

A vtedy prišiel ON…

Obaja sme mali za sebou vzťah, ktorý nám nevyšiel podľa našich predstáv. Čo bolo dobré, zostalo peknou spomienkou, čo bolo zlé, nás posunulo v poznaní seba samého. Ja som veľa pracovala, starala sa o dcéru, voľného času som mala málo. A rovnako bol na tom aj Mirek. Pracoval, staral sa o dve deti a domček pri Trnave. Nebolo času a často ani energie niekam si zájsť a hľadať si nového partnera. Ale ja som cítila, že túžim niekoho stretnúť. Tak som sa v jeden večer rozhodla prihlásiť sa na zoznamku. Podľa recenzií som si vybrala takú, kde sa platil mesačný poplatok. To mi bolo akou-takou zárukou, že to nebude len taká bežné zoznamka, kde si chce niekto len „zašpásovať“, ale že už keď musí do toho aj niečo investovať, asi bude mať seriózny úmysel. Dovtedy som ešte nič také neskúšala. A tak som sa tam začiatkom augusta minulého roka prihlásila. Keďže pár dní nato bolo Zuzany, Mirek mi tam napísal vinš k meninám. A mňa zaujal. Odpísala som mu a poďakovala. Bol prvým mužom, ktorému som tam odpísala. A tak sme si vymenili zopár správ.

Prečítajte si tiež:
Toto sú tie najkrajšie hollywoodske herečky všetkých čias. Súhlasíte?

Priznávam, že som si ho trochu otestovala. (úsmev) Poslala som mu totiž namiesto popisu svojich postojov k životu a názorov pár mojich básní. Nie sú to jednoduché veršovačky, ale Mirek presne vycítil, o čo mi v ktorej básni išlo, vnímal podstatu, a tak som už vedela, že si budeme rozumieť, hoci sme sa ešte nevideli. Hneď sme sa dohodli na stretnutí, no ten ďalší víkend mal aj s deťmi odcestovať do Hrušova na Hontiansku parádu, kde v rámci festivalu pracoval v kováčskej dielni. Je to síce z Trenčína skoro tri hodiny autom, ale ja rada cestujem a spoznávam nové miesta a ľudí, a tak sme sa dohodli, že sa teda stretneme v Hrušove v kováčskej dielni. Vedeli sme len, že prídem v piatok, ale kedy presne, to sme si nechávali ako prekvapenie okamihu.

Ani sme len netušili, že to bude osudové stretnutie…

Pokračovanie na ďalšej strane

Keď som sa v ten piatok objavila vo dverách kováčskej dielne v Hrušove, uvidela som Mirka v kováčskej zástere, s kladivom v ruke, umazaného od sadzí z kováčskej pece. On uvidel mňa v modrých šatách a s kvetmi vo vlasoch, trochu upotenú od horúčavy toho dňa, hľadania kováčskej dielne medzi 20-tisícovým davom návštevníkov festivalu a aj od trémy z prvého stretnutia. Ale bol to okamih, ku ktorému sa dnes obaja radi vraciame. Lebo v tej chvíli sme vedeli, že sme vzájomne v sebe stretli niekoho, koho sme už dávno hľadali. Akoby sme sa poznali už veky vekov a iba sa zasa po nejakom čase stretli. Ako dve spriaznené duše, čo boli na chvíľku od seba odtrhnuté, ale príťažlivosť ich blízkosti bola natoľko silná, že sa zasa spojili ako magnety. Bol to naozaj čarovný okamih. Po prvom zoznámení sa, sme sa už nepustili. Ruka v ruke sme sa vybrali prejsť na festivalové trhy. Mirek mi tam kúpil drevenú ružičku, ktorá jemne voňala. Potom sme sa zastavili v stánku s folklórnym ľanovým oblečením, ktoré tam predával jeho kamarát Ivan Štossel. Ten nás srdečne privítal so slovami: „No konečne spoznávam kováčovu ženu.“ Ani len netušil, že sa poznáme s Mirkom asi iba pätnásť minút. Pravdepodobne z nás tá blízkosť tak vyžarovala, že mal pocit, že už sme spolu veľmi dlho. Boli sme trochu v rozpakoch, tak sme mu odpovedali, že ešte nie sme manželia. A na to Ivan zareagoval, že: „To nie je žiadny problém, ja vám na vašu svadbu ušijem svadobné šaty.“ A my sme obaja naraz odpovedali: „Dobre.“

Prečítajte si tiež:
Silné reči už 10 rokov na scéne. Naše motto je: "Udierame smerom hore"

A tak už nebolo medzi nami nič, čo by nám bránilo jeden druhému otvoriť srdce. Už sme o sebe vedeli, že obaja naše stretnutie vnímame rovnako ako osudové. Od tej chvíle sme takmer stále spolu.

Pokračovanie na ďalšej strane

Áno, možno sa niekomu bude zdať, že sme to všetko – od zoznámenia, cez svadbu a plánovanie spoločnej rodiny – vzali príliš rýchlo. Ono je to ťažko niekomu vysvetľovať. Často sa pristihneme, že ani neprezradíme ľuďom, ktorí nás dobre nepoznajú, že toto všetko sme stihli ani nie za jeden rok. No tí, ktorí nás dobre poznajú, vedia, že tak to malo byť. Každý z nás je unikátny, jedinečný, no osamote akoby nám čosi chýbalo. Iba spolu tvoríme dokonalý celok. Je to z nás cítiť. Je to na nás vidieť. Keď sme videli to množstvo želaní aj od úplne cudzích ľudí pod našimi svadobnými fotkami, rozhodli sme sa všetkým, ktorí nám úprimne želajú šťastie na našej spoločnej ceste, poďakovať zverejnením nášho príbehu. A možno dodá odvahu tým, ktorí váhajú veriť vlastnej intuícii a robiť rozhodnutia bez ohľadu na to, čo si myslí väčšina davu. Ja sa v mojej práci s postihnutými deťmi a ich rodinami stretávam každodenne s bolesťou, slzami, smútkom, trápením, no napriek tomu tieto deti a ich rodiny majú vždy znovu silu sa tešiť zo života, z každodenných maličkostí. Tak prečo by sme my nemali mať silu uniesť zodpovednosť za naše rozhodnutia? Či už nám v budúcnosti prinesú šťastné, či smutné chvíle. Podstatné je, že v tom budeme navždy spolu.

Zdroj / Foto: https://www.dobrenoviny.sk/c/138593/manzelia-cascino-si-dohodli-svadbu-po-patnastminutovej-znamosti

 

Máte tip? napíšte nám mailom

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií