Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Skutočný príbeh na neuverenie: „Mama sa jedného dňa zbalila a odišla,“ vraví Veronika

Príbeh, ktorý vám prinášame teraz sa možno stal vám, vašim známym alebo ste ho videli možno aj v televízii. Udalosti, ktoré sa nám každý deň dejú, či sú už príjemné alebo nie, si nevyberáme sami. Ako raz povedal jeden známy človek: „Ľudia sa nemenia sami, menia ich ľudia, okolnosti a udalosti.“ A práve táto skutočná udalosť z pôdy obyčajnej rodiny nepoznačila len jednu osobu, ale takmer celú rodinu. Veď čítajte sami.

Veronika (18) začína svoje rozprávanie s ťažkým srdcom: „ Začalo to úplne obyčajne, pracovala som v lete ako čašníčka v bare, na rôzne pozvania na rande a všelijaké úchylné poznámky som si zvykla pomerne rýchlo. Bola som mladá baba, mala som skončený len prvý ročník na strednej škole, takže o vzťahoch som nevedela vôbec nič. Vedela som len, že raz si svojho princa nájsť chcem. A našla som ho. Chodil do baru každý piatok, vždy si objednal pivo a usmieval sa. Na bloku som mu nechala svoje číslo a na druhý deň sme už šli von. Všetko prebiehalo úplne spontánne a sladko… Asi po mesiaci ma on zoznámil s jeho rodičmi a ja som ho tiež zoznámila s tými mojimi. Prekvapila ma však reakcia mojej mami, pretože prejavila voči nemu viac sympatii, než by som čakala. Celý čas mi to vŕtalo v hlave, ale vždy som sa upokojovala myšlienkou, že čo si to len namýšľam? Veď s mamou sme ako kamarátky, o mojom vzťahu vedela všetko…  A k tomu s otcom majú vzťah ako z romantického filmu.

Moje obavy dostávali čoraz väčšie obrátky, keď sa môj na oko dokonalý rozprávkový vzťah začínal rozpadať. Z dlhých nočných prechádzok sa stali posedenia uňho v izbe, kým som sa ja nudila, on si vypisoval na sociálnych sieťach s kadejakými babami. Brala som to ako len chvíľkové zlé obdobie spôsobené stereotypom, a tak som to nechala tak. Zákazy a ani príkazy by ho k tomu, aby flirtoval na internete, len viac motivovali. Aj keď ma to trápilo dala som všetkému čas. Premýšľanie ma však vždy dostalo k myšlienke, že čo ak má už inú, lepšiu. Tú, čo mu dá to, čo som mu ja nechcela dať na začiatku vzťahu, lepšiu v tom, čo mu dá viac voľnosti a viac času na kamarátov. Veľakrát mi vyčítal, to ako vyzerám. Predstavovala som si jeho novú priateľku ako super ženu s fitnes postavou. V mojich predstavách to bola žena, ktorá mala vyzerať ako anjelik z Victoria´s secret. Bola sychravá jeseň, jeden deň mi bolo strašne zle, a tak som ostala doma. Bola som doma sama v prázdnom a tichom dome. Ticho narúšali len dažďové kvapky tečúce po oknách. S náladou pod psa, zabalená v deke s horúcim čajom v ruke som lietala v myšlienkach.

Z myšlienok ma vytrhlo zvonenie telefónu. Môj to však nebol. Premohla ma zvedavosť a šla som sa zvukom. V kúpeľni som našla mamin telefón. Na displeji svietilo mne známe číslo, ktoré bolo uložené ako „M.“ Keď som číslo naťukala do svojho telefónu a vyhodilo mi, že to číslo patrí môjmu priateľovi, nedalo mi nepozrieť si viac. Otvorila som si v maminom telefóne Messenger. A moje obavy sa začali len potvrdzovať. Čím som sa v správach dostávala ďalej a ďalej, cez slzy som nevládala ani čítať. Človek, ktorý videl, ako sa trápim, ako celé dni nič nejem, človek, ktorý videl moje slzy pre obyčajného chlapa, je vlastne človek, ktorý mi to spôsobil?! Mama? Žena, ktorá je svojej dcére oporou, vzorom a bútľavou vŕbou? Napriek nášmu kamarátskemu vzťahu toto dokázala urobiť? Prestala som už všetkému rozumieť. Obliekla som sa, zobrala telefón a vybrala sa za ňou do roboty. Mala obchod s oblečením. Keď som tam prišla, bol tam aj on. Na ten pohľad nikdy nezabudnem, nezabudnem na tie ich prekvapené pohľady. A to vo mne vyvolalo neskutočné nervy. „Nabudúce si daj do telefónu aspoň heslo, je mi z teba zle, nenávidím ťa!“ s týmito slovami som jej hodila telefón do hlavy. On mi za žiadne slová nestál, iba som ho opľula a s behom a slzami som si odišla domov zbaliť kufre. Mojou jedinou myšlienkou bola túžba umrieť. On ma tak nemrzel. Mrzelo ma skôr to, ako ma dokázala zradiť vlastná mama. Nasadla som na najbližší vlak a viezla som sa ani neviem kam, keď prišiel revízor, pýtala som si lístok na poslednú zastávku. Zúfalá a nešťastná som takmer polovicu cesty prespala. Prebrala som sa na konečnej zastávke. Po pol dni som si našla sms od brata , ktorý sa o mňa bál, že kde som, pretože doma našiel len moju otvorenú, poloprázdnu skriňu. Ďalšie sms boli priania k narodeninám. Krásny darček som dostala.

Večer pre mňa prišiel nahnevaný otec, ktorý nerozumel tomu, čo malo toto znamenať. Keď som mu to povedala, nechcel mi veriť. Celú cestu domov som spala, skoro pol dňa som bola na daždi, moje zdravie to začínalo dávať najavo, že mu to takto nepáči, otec bol celý čas ticho, ani nepustil rádio. Po príchode domov si bez slova sadol do kuchyne za stôl a len si zobral mamin telefón. Spustila sa hádka a otec odišiel. Ja som sa na ňu nedokázala ani pozrieť. Otec mamu však tak veľmi miloval, že jej chcel dať druhú šancu a začať odznova. Snaha bola zbytočná. Mama sa jedného dňa zbalila a odišla. A tak sme ja, otec a brat začali nový život. Odsťahovali sme sa do malého domčeka, do jednej malej dediny. Otec, aj keď to možno nevie a občas si to ani nemyslí, zvláda úlohu otca, mami a kamaráta na jednotku. S mamou som v kontakte po roku, dôvera k nej už nie je žiadna, prijala som jej ospravedlnenie, aj keď som jej odpustila, zabudnúť jej to neviem. A vzťahy? Od tých momentálne utekám.“

Za príbeh ďakujem kamarátke Veronike, prajem veľa síl a verím, že všetko bude už len a len lepšie. Ak ste aj vy prežili niečo, s čím by ste sa chceli podeliť s našimi čitateľmi píšte na mail domci163@gmail.com. Tešíme sa na vaše príbehy!

Mohlo by sa vám páčiť

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií