Nevieme, či je to pravdivý príbeh, no určite je dojímavý. Odporúčame si ho prečítať
Pred nejakým časom, v behu v Seattli, stálo na štartovej čiare pretekov v behu na 100 m deväť fyzicky alebo psychicky postihnutých atlétov.
Pištoľ vystrelila a preteky sa začali.
Nie každý bežal, ale každý sa chcel zúčastniť a vyhrať.
Bežali v trojiciach, jeden chlapec sa potkol a spadol, urobil zopár kotrmelcov a začal plakať.
Ostatní ho počuli plakať…. Spomalili a obzreli sa za ním.
Zastavili a vrátili sa… všetci…
Dievča s downovým syndrómom si k nemu sadlo, objalo ho a opýtalo sa ho: „Je ti teraz lepšie?“
Potom všetci deviati odkráčali plece pri pleci do cieľa.
Všetci diváci sa postavili a tlieskali. A aplauz trval ešte veľmi dlho…
Ľudia, ktorí to videli na vlastné oči, o tom ešte stále hovoria.
Prečo?
Pretože niekde vnútri, hlboko v nás, všetci vieme, že tá najdôležitejšia vec v živote je omnoho dôležitejšia, ako naša výhra.
Najdôležitejšia vec v našom živote je pomáhať k výhre iným. A to aj za tú cenu, že sami musíme spomaliť a zmeniť náš vlastný pretek.
Ak budeš zdieľať tento príbeh, možno to pomôže zmeniť tvoje srdce, možno aj srdce niekoho iného…