fbpx
Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Erika Mokrý: Ľudia mi želali smrť a aby som si rakovinu poriadne užila

Slovenke Erike pred dvoma rokmi diagnostikovali najagresívnejší typ rakoviny prsníka. Chorobu zdolala, a nie hocijako. Tak trocha inak.

Erika Mokrý pochádza z Prievidze, no už nejaký čas žije vo Francúzsku. Pre mnohých ľudí bojujúcich s rakovinou sa stala inšpiráciou a oporou vďaka svojmu prístupu k životu. Aj cez tie najťažšie dni jej neschádzal úsmev z tváre a pozitivizmus šírila najmä prostredníctvom blogu Tak trocha inak.

O blogovaní, občianskom združení či novej knihe si môžete prečítať v našom rozhovore.

Na Slovensku ste už známou blogerkou, avšak na rozdiel od ostatných nepíšete len o živote, ale aj o jednej z najnáročnejších tém, o rakovine. Pomáhalo vám zdieľanie vášho života s rakovinou ? 

Blog Tak trocha inak vznikol s cieľom ukázať ľudom, že s rakovinou sa dá žiť aj tak trocha inak. Predsa len, médiá na nás z každej strany valia len tie najnegatívnejšie stránky tejto choroby, počínajúc vedľajšími účinkami liečby až po smrť. Popravde, tú najnegatívnejšiu predstavu som mala aj ja. No neskôr som pochopila, že uhol nášho pohľadu a náš postoj nielen k chorobe, ale aj k životu, sú nesmierne dôležité. Jednoducho, vždy je všetko tak trocha inak. Je len na nás, ako sa na to pozrieme.  

tak trocha inak
Erika s manželom, v ktorom má najväčšiu oporu. Zdroj: MEMO photo agency

Písať som začala v priebehu liečby a retrospektívne som sa vracala k celému priebehu liečby. Nebolo to pre mňa vôbec jednoduché a veľakrát som s tým chcela prestať. Pretože žiť minulosťou nemôžeme. No spätná väzba od ľudí ma hnala aj v tých najhorších chvíľach dopredu. Bolo a stále je pre mňa nesmierne dôležité ukázať ľudom, že rakovinou sa život nekončí.

Z vášho blogu, príspevkov a fotiek srší neskutočne veľa optimizmu a dobrej nálady. Ako to robíte?

Je dôležité, aby sme sa živote obklopovali len tým dobrým a pozitívnym. A hoc aj ja mám niekedy dni, kedy by som najradšej odišla na kraj sveta, snažím sa na každú situáciu nazerať tak trocha inak a zobrať z nej len to najlepšie. Aj keď niekedy je to naozaj ťažké. Rovnako nepatrím k ľudom, ktorí potrebujú verejne zdieľať svoj smútok či zlú náladu. Neprospelo by to predsa nikomu.

Štvrtky som piekla, piatky chodila na chemoterapiu a cez týždeň vymýšľala, čo nové upečiem, čím sestričky prekvapím.

Stane sa, že na váš blog niekto zareaguje negatívne? Je to predsa len téma, s ktorou sú nie všetci stotožnení.

Zdieľať môj život ako onko pacienta pre mňa nebolo jednoduché. Prvé týždne blogovania boli náročné. Pôvodne som chcela blogovať iba pod pseudonymom Tak trocha inak a nikdy neodhaliť skutočnú identitu. Bohužiaľ, ľudia mi začali písať, že si rakovinu prsníka a jej liečbu vymýšľam. Podľa nich bolo nemožné, aby onkologicky chorý pacient chodil do práce a netrpel napríklad nevoľnosťami či inými vedľajšími účinkami liečby.

Aj preto sme sa s manželom rozhodli ukázať skutočnosť, virtuálne sme ľudí vzali na chemoterapiu a podobne. Hneď na to sa spustila lavína želaní smrti, ako aj toho, aby som si rakovinu poriadne užila. Bolo a stále to je psychicky náročné. No aj toto je druhá strana môjho blogovania, s ktorou sa snažím vyrovnať. Samozrejme, pozitívne reakcie ľudí ma ženú vpred. Pretože vidím, že to, čo robím, má význam. Či je to už blog o mojom už teraz ex onko živote, alebo len tak o živote, ale tak trocha inak.

View this post on Instagram

Dobrý deň, Hello, Bonjour … a keby viem po činsky či dôverujem google translatoru, napíšem aj tie ich haky baky. Ale bojím sa, že miesto pozdravu by tam bolo kuracie alebo hovädzie pho bo. Som revolučné dieťa. Vyrastala som v 8 poschodovom paneláku, na najvyššom poschodí. Keď nešiel výťah, lietala som hore – dole a rátala poschodia aj dvere susedov. Vlastne, robila som to, aj keď šiel. Ale radšej smerom nadol ako nahor. A vždy keď som pri tom niekoho stretla, pozdravila som sa a utekala ďalej. Myslím, že som pri tom aj párkrát spadla. Na riť aj na hlavu. Pamätám si, ako mi rodičia hovorili, že nikdy nesmiem zabudnúť pozdraviť. Že sa to patrí a tak to má byť. Že je to slušnosť a úcta. A ja som sa zdravila vždy. Pre istotu aj dvakrát či trikrát. Robilo mi to radosť. Usmiať sa na niekoho, povedať mu dobrý deň a ísť ďalej. Lebo sa zväčša usmiala tá driha strana.  Zdravím sa aj teraz. Len k tomu druhému razu zvyknem niekedy pripojiť vetu, že ešte raz a pôjdeme na pivo. Teda… nie vždy ju pripojím. Lebo nie vždy s tou druhou stranou na to pivo ísť chcem. Hlavne vtedy, keď na moje dobrý deň či bonjour sused ani okom nemihne. Len sa hlúpo díva do očí či sklopí zrak. A je jedno koľkýkrát ho zdravím, on je proste ticho. A mne to dvíha tlak aj obočie. Tiež si pamätám, keď som ako malá s rodičmi prešla celé Tatry a behom dňa som sa na modrej, či žltej turistickej ceste pozdravila snáď dvestokrát. Keď som po tých istých chodníčkoch prešla naposledy, na mojich dvesto dobrý deň bolo tak 12 dobrý. Ani nie deň. Kam sa podelila úcta, rešpekt a slušnosť? Zabudli sme na ňu ? Alebo sme tak zahĺbení do seba, že nechceme  vidieť iných? Poznáte na to niekto prosím odpoveď? Lebo mňa to zaujíma. A tiež mi to naháňa strach. Kam to o pár rokov s tou aspoň základnou úctou a slušnosťou dopracujeme. Mimichodom, zajtra 28.5.2019 je Európsky deň susedov. Tak sa tomu vášmu nezabudnite pozdraviť a popriať pekný deň. A ak sa náhodou neodzdraví, tak to nabudúce skúste znova. Ja to tam robím. Veriac, že raz im to ticho príde trápne. A že dostanú rozum. Aj ten zdraviaci.  #mojsusedsanezdravi #niejehluchy #aninemy #europskydensusedov #naucmeichzdravitsa #blog #blogger

A post shared by Erika Mokrý (@tak_trocha_inak) on

Rakovina prsníka je obrovský strašiak žien, s vaším prístupom môžete byť príkladom pre mnohé. Myslíte, že je pri liečbe rozhodujúce psychické rozpoloženie človeka?

Vraví sa, že psychika je 50 % liečby. Ja osobne by som však toto percento o niekoľko desiatok navýšila. Ono to však neplatí len v liečbe, ale aj v živote samotnom. Pretože je veľmi dôležité, aby sme boli psychicky vyrovnaní a nepoddávali sa negatívnym situáciám. Snažím sa držať jedného známeho Budhovho príslovia: „Ovládnite svoju myseľ, inak ovládne ona vás.” 

Kto je vám najväčšou oporou?

Jednoznačne manžel, moja rodina a priatelia. Bez nich by to jednoducho nešlo. Ani jeden z nich mi počas liečby nedovolil pochybovať. A ja im za to naozaj veľmi ďakujem. Vynechať nesmiem ani tých virtuálnych priateľov mojich profilov na Instagrame a Facebooku. Aj vďaka ich spätnej väzbe a reakciám viem, že to všetko malo a má význam.

Bolo a stále je pre mňa nesmierne dôležité ukázať ľudom, že rakovinou sa život nekončí.

Vytvorili ste si nejaký rituál, ktorý vám rakovinu pomáhal zvládať?

Na každú chemoterapiu som piekla. Začínala som obyčajným hrnčekovým koláčom, až som sa prepracovala k tortám, podľa ktorých ma poznala celá klinika. Štvrtky som piekla, piatky chodila na chemoterapiu a cez týždeň vymýšľala, čo nové upečiem, čím sestričky prekvapím. Niekedy som dokonca piekla aj dve torty. U nás doma to sem-tam vyzeralo ako v cukrárni. Myslím, že aj vďaka tejto mojej koláčovej tradícii sa mi chemoterapia znášala lepšie.

tak trocha inak
Na každú chemoterapiu piekla koláče a torty. Zdroj: Erika Mokrý

Momentálne žijete vo Francúzsku, viete porovnať ich zdravotníctvo so slovenským? 

Na Slovensku máme množstvo vynikajúcich lekárov, no, bohužiaľ, systém zdravotníctva je veľmi zle nastavený. A to je obrovský problém. Lekári sú znechutení, pacienti rovnako.

Systém zdravotníctva vo Francúzsku je iný. Už len to, že výsledky z rádiologického vyšetrenia dostáva pacient okamžite do ruky aj s vysvetlením lekára, urýchľuje proces diagnostiky.  

View this post on Instagram

Všimla som si, že pri jednotlivých výročiach svadobného typu je na instagrame vhodné napostovať tie najkrajšie fotky. Len teda, ja som nejak imstagramovo pozadu a mimo. A hlavne,výročie sme už mali. Ale… Ak by raz niekedy bola súťaž o najčudnejšiu svadobnú fotku, s Trapkom by sme sa určite umiestnili na popredných priečkach. Nie len že som na tej fotke plešatá a chýba mi koza, ale ešte sa tam aj tvárim ako… ako pripečená. A vlastne, môj muž tiež. Asi preto sme sa vzali. A teda ešte z lásky. Inak…je pravda, že pôvodne som vám chcela napísať niečo múdre k dnešnému Európskemu dňu agrobiodiverzity, ale toto sami páčilo viac. A ozaj, aby som nezabudla,prihodila som tam jednu fotku kde sa tvárime vcelku normálne.

A post shared by Erika Mokrý (@tak_trocha_inak) on

Krátko po tom, ako ste začali aktívne blogovať, vzniklo z vašej iniciatívy občianske združenie Tak trocha inak. Čo je jeho cieľom, ako funguje?

Myšlienka založenia občianskeho združenia prišla necelý polrok od zverejnenia môjho prvého onko blogu. Ako blogerka, ale hlavne ako pacientka, ktorá prekonala rakovinu, som sa postupom času stala súčasťou množstva onkologických príbehov rôznych ľudí. Uvedomovala som si, že virtuálna pomoc a podpora prostredníctvom blogov, riadkov, slov a telefonátov nestačí, že je potrebné urobiť niečo viac.

A tak sme v januári 2018 spolu s manželom a švagrinou založili občianske združenie Tak trocha inak a od jeho začiatku realizujeme projekty s cieľom pomáhať a zlepšovať kvalitu života onkologických pacientov. Na našej webovej stránke predávame šatky a turbany pre onkologické pacientky, ako aj moju knihu. Kompletný zisk z predaja je venovaný na pomoc onkologickým pacientov. Všetko robíme bez nároku na odmenu. Nemáme dokonca ani žiadnych zamestnancov.

Nedávno vám tiež vyšla knižka Tak trocha inak, v ktorej nebojácne a humorne opisujete svoj príbeh. Plánujete v písaní pokračovať?

Táto kniha je pomyselnou bodkou za ukončením všetkého onkologického, čo v mojom živote bolo. A teda, blogy na tému “môj život onkopacienta tak trocha inak” už písať nebudem. Pretože všetko je už prežité a napísané. No s písaním a blogovaním ako takým som neprestala. Naďalej píšem o živote tak trocha inak 😊.

tak trocha inak
Erikine kamošky Alka a Nikol, píše o nich aj v knihe. Zdroj: MEMO photo agency
tak trocha inak
Kvetka bola krstná mama knihy. Zdroj: MEMO photo agency

Máte sny, plány do budúcna?

A koľko! V našom živote je veľmi dôležité snívať a žiť sny. Hoci je to pre nás mnohokrát veľmi zložité a nevieme to. No mali by sme sa to naučiť.

V každom prípade verím, že som a budem zdravá, že budem môcť mať rodinu, uvidím svoje vnúčatá. Rovnako verím, že vďaka nášmu občianskemu združeniu sa nám podarí rozšíriť formu našej pomoci a zlepšíme aspoň časť toho, kde systém zdravotníctva a pomoci štátu zlyháva.

Čo by ste vedeli odporučiť ženám bojujúcim s rakovinou?

Henry David Thoreau povedal: „Byť niekedy chorý je zdravé”. Hoci sa to zdá šialené, je to tak. Rakovina je výsledok pár nami prehliadaných upozornení niekoho tam hore, že sme niečo robili zle, schádzali z cesty. Je to posledná šanca na to, aby sme pochopili, kto skutočne sme a prečo sme sa narodili. Nebojujte proti rakovine. Táto choroba nie je o tom, kto z koho. Táto choroba je nová šanca. Na život a jeho pochopenie. Jej liečba nie je jednoduchá. No všetko je o nás, našom nastavení a našich uhloch pohľadu. Pretože je jedno, na čo sa pozeráme. Dôležitý je uhol pohľadu.

Súčasťou Erikinho sveta sa môžete stať aj na jej Facebooku či Instagrame.

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií