Slovenke Erike pred dvoma rokmi diagnostikovali najagresívnejší typ rakoviny prsníka. Chorobu zdolala, a nie hocijako. Tak trocha inak.
Erika Mokrý pochádza z Prievidze, no už nejaký čas žije vo Francúzsku. Pre mnohých ľudí bojujúcich s rakovinou sa stala inšpiráciou a oporou vďaka svojmu prístupu k životu. Aj cez tie najťažšie dni jej neschádzal úsmev z tváre a pozitivizmus šírila najmä prostredníctvom blogu Tak trocha inak.
O blogovaní, občianskom združení či novej knihe si môžete prečítať v našom rozhovore.
Na Slovensku ste už známou blogerkou, avšak na rozdiel od ostatných nepíšete len o živote, ale aj o jednej z najnáročnejších tém, o rakovine. Pomáhalo vám zdieľanie vášho života s rakovinou ?
Blog Tak trocha inak vznikol s cieľom ukázať ľudom, že s rakovinou sa dá žiť aj tak trocha inak. Predsa len, médiá na nás z každej strany valia len tie najnegatívnejšie stránky tejto choroby, počínajúc vedľajšími účinkami liečby až po smrť. Popravde, tú najnegatívnejšiu predstavu som mala aj ja. No neskôr som pochopila, že uhol nášho pohľadu a náš postoj nielen k chorobe, ale aj k životu, sú nesmierne dôležité. Jednoducho, vždy je všetko tak trocha inak. Je len na nás, ako sa na to pozrieme.
Písať som začala v priebehu liečby a retrospektívne som sa vracala k celému priebehu liečby. Nebolo to pre mňa vôbec jednoduché a veľakrát som s tým chcela prestať. Pretože žiť minulosťou nemôžeme. No spätná väzba od ľudí ma hnala aj v tých najhorších chvíľach dopredu. Bolo a stále je pre mňa nesmierne dôležité ukázať ľudom, že rakovinou sa život nekončí.
Z vášho blogu, príspevkov a fotiek srší neskutočne veľa optimizmu a dobrej nálady. Ako to robíte?
Je dôležité, aby sme sa živote obklopovali len tým dobrým a pozitívnym. A hoc aj ja mám niekedy dni, kedy by som najradšej odišla na kraj sveta, snažím sa na každú situáciu nazerať tak trocha inak a zobrať z nej len to najlepšie. Aj keď niekedy je to naozaj ťažké. Rovnako nepatrím k ľudom, ktorí potrebujú verejne zdieľať svoj smútok či zlú náladu. Neprospelo by to predsa nikomu.
Štvrtky som piekla, piatky chodila na chemoterapiu a cez týždeň vymýšľala, čo nové upečiem, čím sestričky prekvapím.
Stane sa, že na váš blog niekto zareaguje negatívne? Je to predsa len téma, s ktorou sú nie všetci stotožnení.
Zdieľať môj život ako onko pacienta pre mňa nebolo jednoduché. Prvé týždne blogovania boli náročné. Pôvodne som chcela blogovať iba pod pseudonymom Tak trocha inak a nikdy neodhaliť skutočnú identitu. Bohužiaľ, ľudia mi začali písať, že si rakovinu prsníka a jej liečbu vymýšľam. Podľa nich bolo nemožné, aby onkologicky chorý pacient chodil do práce a netrpel napríklad nevoľnosťami či inými vedľajšími účinkami liečby.
Aj preto sme sa s manželom rozhodli ukázať skutočnosť, virtuálne sme ľudí vzali na chemoterapiu a podobne. Hneď na to sa spustila lavína želaní smrti, ako aj toho, aby som si rakovinu poriadne užila. Bolo a stále to je psychicky náročné. No aj toto je druhá strana môjho blogovania, s ktorou sa snažím vyrovnať. Samozrejme, pozitívne reakcie ľudí ma ženú vpred. Pretože vidím, že to, čo robím, má význam. Či je to už blog o mojom už teraz ex onko živote, alebo len tak o živote, ale tak trocha inak.
Rakovina prsníka je obrovský strašiak žien, s vaším prístupom môžete byť príkladom pre mnohé. Myslíte, že je pri liečbe rozhodujúce psychické rozpoloženie človeka?
Vraví sa, že psychika je 50 % liečby. Ja osobne by som však toto percento o niekoľko desiatok navýšila. Ono to však neplatí len v liečbe, ale aj v živote samotnom. Pretože je veľmi dôležité, aby sme boli psychicky vyrovnaní a nepoddávali sa negatívnym situáciám. Snažím sa držať jedného známeho Budhovho príslovia: „Ovládnite svoju myseľ, inak ovládne ona vás.“
Kto je vám najväčšou oporou?
Jednoznačne manžel, moja rodina a priatelia. Bez nich by to jednoducho nešlo. Ani jeden z nich mi počas liečby nedovolil pochybovať. A ja im za to naozaj veľmi ďakujem. Vynechať nesmiem ani tých virtuálnych priateľov mojich profilov na Instagrame a Facebooku. Aj vďaka ich spätnej väzbe a reakciám viem, že to všetko malo a má význam.
Bolo a stále je pre mňa nesmierne dôležité ukázať ľudom, že rakovinou sa život nekončí.
Vytvorili ste si nejaký rituál, ktorý vám rakovinu pomáhal zvládať?
Na každú chemoterapiu som piekla. Začínala som obyčajným hrnčekovým koláčom, až som sa prepracovala k tortám, podľa ktorých ma poznala celá klinika. Štvrtky som piekla, piatky chodila na chemoterapiu a cez týždeň vymýšľala, čo nové upečiem, čím sestričky prekvapím. Niekedy som dokonca piekla aj dve torty. U nás doma to sem-tam vyzeralo ako v cukrárni. Myslím, že aj vďaka tejto mojej koláčovej tradícii sa mi chemoterapia znášala lepšie.
Momentálne žijete vo Francúzsku, viete porovnať ich zdravotníctvo so slovenským?
Na Slovensku máme množstvo vynikajúcich lekárov, no, bohužiaľ, systém zdravotníctva je veľmi zle nastavený. A to je obrovský problém. Lekári sú znechutení, pacienti rovnako.
Systém zdravotníctva vo Francúzsku je iný. Už len to, že výsledky z rádiologického vyšetrenia dostáva pacient okamžite do ruky aj s vysvetlením lekára, urýchľuje proces diagnostiky.
Krátko po tom, ako ste začali aktívne blogovať, vzniklo z vašej iniciatívy občianske združenie Tak trocha inak. Čo je jeho cieľom, ako funguje?
Myšlienka založenia občianskeho združenia prišla necelý polrok od zverejnenia môjho prvého onko blogu. Ako blogerka, ale hlavne ako pacientka, ktorá prekonala rakovinu, som sa postupom času stala súčasťou množstva onkologických príbehov rôznych ľudí. Uvedomovala som si, že virtuálna pomoc a podpora prostredníctvom blogov, riadkov, slov a telefonátov nestačí, že je potrebné urobiť niečo viac.
A tak sme v januári 2018 spolu s manželom a švagrinou založili občianske združenie Tak trocha inak a od jeho začiatku realizujeme projekty s cieľom pomáhať a zlepšovať kvalitu života onkologických pacientov. Na našej webovej stránke predávame šatky a turbany pre onkologické pacientky, ako aj moju knihu. Kompletný zisk z predaja je venovaný na pomoc onkologickým pacientov. Všetko robíme bez nároku na odmenu. Nemáme dokonca ani žiadnych zamestnancov.
Nedávno vám tiež vyšla knižka Tak trocha inak, v ktorej nebojácne a humorne opisujete svoj príbeh. Plánujete v písaní pokračovať?
Táto kniha je pomyselnou bodkou za ukončením všetkého onkologického, čo v mojom živote bolo. A teda, blogy na tému „môj život onkopacienta tak trocha inak“ už písať nebudem. Pretože všetko je už prežité a napísané. No s písaním a blogovaním ako takým som neprestala. Naďalej píšem o živote tak trocha inak 😊.
Máte sny, plány do budúcna?
A koľko! V našom živote je veľmi dôležité snívať a žiť sny. Hoci je to pre nás mnohokrát veľmi zložité a nevieme to. No mali by sme sa to naučiť.
V každom prípade verím, že som a budem zdravá, že budem môcť mať rodinu, uvidím svoje vnúčatá. Rovnako verím, že vďaka nášmu občianskemu združeniu sa nám podarí rozšíriť formu našej pomoci a zlepšíme aspoň časť toho, kde systém zdravotníctva a pomoci štátu zlyháva.
Čo by ste vedeli odporučiť ženám bojujúcim s rakovinou?
Henry David Thoreau povedal: „Byť niekedy chorý je zdravé“. Hoci sa to zdá šialené, je to tak. Rakovina je výsledok pár nami prehliadaných upozornení niekoho tam hore, že sme niečo robili zle, schádzali z cesty. Je to posledná šanca na to, aby sme pochopili, kto skutočne sme a prečo sme sa narodili. Nebojujte proti rakovine. Táto choroba nie je o tom, kto z koho. Táto choroba je nová šanca. Na život a jeho pochopenie. Jej liečba nie je jednoduchá. No všetko je o nás, našom nastavení a našich uhloch pohľadu. Pretože je jedno, na čo sa pozeráme. Dôležitý je uhol pohľadu.
Súčasťou Erikinho sveta sa môžete stať aj na jej Facebooku či Instagrame.