Hliník trápi našu prírodu rovnako ako plasty. – Kúpiť nápoj v plechovke alebo v plastovej fľaši?
Negatívne vplyvy na prírodu má okrem plastu aj hliník. Podľa vedca Františka Simančíka je dôležité najmä zníženie jeho výroby.
Výroba hliníka má na životné prostredie jednoznačne negatívny vplyv. Väčšinou sa ho darí recyklovať, čo sa zase nedá povedať o plastoch. Ich problém však možno vyriešia mikróby, ktoré sa ním živia. Na pojedanie hliníka však neexistujú žiadne baktérie.
František Simančík z Ústavu materiálov a mechaniky strojov Slovenskej akadémie vied tvrdí, že riešením nie je hľadanie najvhodnejšieho materiálu na výrobu obalov. Východiskom je práve minimalizovanie výroby a používania. Ak minimalizovanie spotreby nie je možné, podľa vedca sa musíme snažiť o viacnásobné používanie už vyrobených obalov.
Mám si radšej kúpiť nápoj v plechovke alebo v plastovej fľaši?
„Zatiaľ sa tento princíp používa pri sklenených obaloch, čiastočne pri plastových. Vôbec sa však nepoužíva pri hliníkových plechovkách,“ pripomína Simančík. Tvrdí, že prirodzenú rovnováhu na Zemi narúša každý materiál a produkt, ktorý vyrobil človek. Z toho dôvodu je nemožné jednoducho povedať, či je z pohľadu životného prostredia lepšie kúpiť si nápoj v plechovke alebo v plastovej fľaši.
Simančík odhaduje, že celková stopa jedného kilogramu plastových obalov je tri až 3,5 kilogramu oxidu uhličitého. Závisí to od toho, kde sa plasty vyrábajú, aké zdroje energie sa používajú v ostatných procesoch a ako nakoniec obaly skončia. Recykláciou sa podľa neho ušetrí 60 percent celkovej stopy a opakovaným použitím ďalších desať percent.
Koľko skleníkových plynov vznikne pri výrobe hliníka?
Pri výrobe hliníka z bauxitu sa podľa Simančíka spotrebuje od päť do 20 kilogramov oxidu uhličitého. Závisí to však od zdroja elektrickej energie, ktorá sa pri nej použila. V súčasnosti sa takmer dve tretiny hliníka vyrobia v Číne s využitím energie z fosílnych palív. Pri výrobe jedného kilogramu preto vznikne v priemere 17 kilogramov oxidu uhličitého. Za rok je to asi jedna miliarda ton tohto skleníkového plynu.
„Hoci zdanlivo ide o obrovské číslo, treba poznamenať, že na rozdiel od plastov sa viac ako 70 % doteraz vyrobeného hliníka stále používa, pretože hliník sa dnes úspešne recykluje,“ tvrdí Simančík pre TASR. Na výrobu nového produktu z recyklovaného hliníka je pritom potrebná menej než desatina elektrickej energie. Hliník je tiež vhodným materiálom na jej dlhodobé uskladňovanie. Pri prípadnom horení nevylučuje žiadne splodiny a pomocou kyslíka sa zmení na pôvodnú surovinu.
Častým argumentom proti využívaniu hliníka je vznik odpadového materiálu, takzvaného červeného kalu. Simančík však ani to nepovažuje za výrazný problém. Tento materiál sa podľa neho dá využiť na výrobu ďalších kovov a po vhodnom spracovaní nepredstavuje zásadnú environmentálnu záťaž.
Hliník verzus plasty
Pri plaste je podľa vedca problémom najmä to, že na výrobu nových obalov sa nepoužíva ten recyklovaný. Ak sa plast nerecykluje, skončí v spaľovni, kde sa uhlík mení na oxid uhličitý. Prípadne ostane v prírode alebo na skládke, kde sa len veľmi ťažko rozkladá. „Hoci to znie paradoxne, nespálené plasty na skládke alebo aj tie voľne vyhodené v prírode šetria asi 30 % uhlíkovej stopy,“ tvrdí vedec. Takýto uhlík v pevnom skupenstve sa dá použiť ako zdroj uskladnenej energie.
Doba rozkladu plastov vo voľnej prírode sa dnes predpokladá na niekoľko sto rokov. To sa však podľa Simančíka môže zmeniť baktériami, ktoré sa nimi živia. „Od masívnejšieho využívania plastov uplynula asi len polovica storočia. Aj napriek tomu sa takéto prvé baktérie objavujú vo vodných tokoch a oceánoch. Preto je to veľmi pravdepodobná hypotéza,“ uvádza.
Pripomína tiež, že sa hľadajú nové formy plastov z obnoviteľných materiálov rastlinného pôvodu, ktoré môžu byť potravou pre existujúce formy živočíchov a baktérií. „Treba však poznamenať, že premnoženie akéhokoľvek druhu takýchto baktérií môže spôsobiť významnú druhovú zmenu – zmenou vyváženosti súčasného potravinového reťazca,“ upozorňuje.