Fotograf Jakub Michel: Čakal som, kedy odniekiaľ vyskočí SBS-kár, rozbije mi foťák a dostanem od neho na hubu

Jakub si všíma zmeny prostredia, ktoré zapríčinila výstavba nových fabrík na hornom a strednom Považí. Tie tam rastú ako huby po daždi.

Srny a iná lesná zver musela ustúpiť a vychodené cestičky nahradiť obchádzaním plotov a výrobných hál. Cyklus fotografií ZEM NIKOHO je akýmsi konštatovaním (pre mnohých) smutnej reality, zároveň zachytáva dialóg medzi cudzorodým objektom stavby a prírodnou krajinou. Mapuje pocity človeka, narušiteľa ocitajúceho sa v priamej konfrontácii s monumentalitou stavby.

Čo chcel Jakub týmito fotografiami, na ktorých absentuje človek, vôbec povedať?

 

Jakub, spomínal si, že tému fabrík na poliach si chcel spracovať už dávno. Ako a kedy k tomu došlo?

Vlakom cestujem pravidelne už asi 10 rokov, takmer každý týždeň. Všímal som si, ako popri železničnej trati, ale aj diaľnici, vyrastajú zakaždým nové fabriky – naozaj rástli ako huby po daždi.

Dlho som premýšľal, čo by som s tým spravil, ako by som to poňal a do niečoho pretavil.

Napokon som sa skúsil zamerať reakciu samotného priestoru. Lebo buď sú tieto priemyselné budovy na okraji dedín, alebo na poli. Zaujímalo ma, ako na seba navzájom reagujú. Celý projekt vznikal asi rok a pol.

Ľudia si chtiac-nechtiac musia privyknúť na monštrum v podobe fabriky napríklad za svojimi domami…

V podstate áno. Ide o to, že je to niečo úplne iné ako napríklad radová zástavba, pretože tá sa realizuje plynule. Postaví sa jeden dom, potom druhý, potom tretí. Prostredie sa časom mení a  ľudia si na to postupne zvykajú. Je to akoby prirodzený proces, kedy polia ustupujú človeku.

 

V tomto prípade to však neplatí.

Keď sa postaví niečo také obrovské, ako sú tieto haly, priestor skrátka nemá šancu na to nejako reagovať. Treba spomenúť aj to, že pokiaľ sú na to peniaze (a to väčšinou sú), halu vedia postaviť aj za 2-3 mesiace. A tu si treba uvedomiť, že príroda sama si na túto novú situáciu tak rýchlo nezvykne. Aj zver má napríklad vychodené rôzne chodníčky, cestičky, teraz musí všetko naokolo obchádzať. Musí sa prispôsobiť.

Autorom fotografického cyklu „Zem nikoho“ je Jakub Michel (1990), vyštudovaný dizajnér fotograf na voľnej nohe a pedagóg vyučujúci fotografiu a dejiny výtvarného umenia na Strednej umeleckej škole scénického výtvarníctva.

A v tej oblasti boli tamojší ľudia zrejme zvyknutí chodiť na prechádzky.

No práve. Nemyslím si, že teraz by sa tam ľudia bežne chodili prechádzať. Ja som tam pár ráz bol, a vždy som mal z toho zvláštny pocit. Čakal som, kedy odniekiaľ vyskočí SBS-kár, rozbije mi foťák a dostanem od neho na hubu. Nikdy sa to nestalo, no mal som taký zvláštny pocit, že tam nepatrím, akoby som bol cudzí prvok.

Prečo Zem nikoho?

Okrem pocitu odcudzenia je zvláštnosťou aj prázdnosť priestoru. Síce tam určité veci sú, ale vzbudzujú dojem, že nikomu nepatria. Za plotom sú vysadené buď nejaké kríky, trávy alebo tam nájdeme bordel, ktorý tam ľudia vyhadzujú, ale nikto to nerieši. Akoby to naozaj nebolo nikoho. Nikto o to nemá záujem; fabrike to nepatrí, dom si tam nikto nepostaví, nikto tam nič nezasadí.

Keď už sme pri ľuďoch, môžeme si všimnúť, že na vystavených fotografiách úplne absentujú.

Áno, aj to súvisí so spomínanou prázdnotou. V jednom triptychu (séria troch obrazov tvoriacich celok) môžeme vidieť napríklad autobusovú zastávku, na ktorej nik nečaká, cestu do fabriky a stopy v snehu. Sú to určité fragmenty, ukazovatele toho, že ľudia tam niekde vo vnútri všetkého predsa len sú.

 

Dôležitú úlohu v celom projekte zohráva okolitá príroda. Môžeme povedať, že Zem nikoho má teda aj ekologický kontext?

Áno. Ide o to, že novovybudované fabriky či výrobné haly sú skutočne veľmi veľké a v niektorých ich častiach výroba ani nebola spustená. Je to úplne nevyužitý priestor. V podstate zbytočnosť. Ale čo teraz s tým? Keby si aj povedali „okej, rozbúrajme to,“ tak tam už nič rásť nebude. Mám aj veľa takých záberov, na ktorých je vidieť, ako vybagrovali 5 – 10 metrov zeme. Bolo vidieť rez, kde je hore tmavá pôda a pestoval sa tam napr. jačmeň, no pod tým už len také niečo zvláštne kamenisté. Desiatky, možno stovky rokov sa tam nič nevypestuje. Možno až potom, keď sa pôda akýmsi spôsobom prirodzene zregeneruje.

Kritizuješ teda výstavbu fabrík?

Nie, nie som kritik. Som realista. Chápem, že je pre nich lepšie postaviť haly na rovnej lúke, ako niekde hore, kde by oblasť museli vyčistiť, zrovnať.

Čiže si od toho udržiavaš určitý odstup.

Áno. Predtým som fotil sociálny dokument, ľudí z okraja spoločnosti, alkoholikov a podobne, no nechcel som nikoho súdiť. Nie som v tej pozícii. Aj v tomto prípade chápem, že tú výrobu treba niekde spraviť. Na druhej strane sa ale pýtam: Je to najlepšie riešenie? Asi nie. A o tom to je, človek by si mal klásť otázky, na ktoré nie je vždy ľahké odpovedať.

 

V pondelok 20. mája sa uskutoční finisáž, počas ktorej sa môžete tešiť na komentovanú prehliadku autora. Kurátorkou výstavy je Veronika Rabatinová.

Projekt finančne podporil z verejných fondov Fond na podporu umenia.