Fotograf Ján Husár: Hranica medzi tým, kedy môžeš fotiť a kedy nemôžeš, je veľmi tenká

Prečítajte si pokračovanie rozhovoru s dokumentárnym fotografom Jánom Husárom, ktorý ďalej hovorí o humanitárnej pomoci, fotografovaní v nebezpečných oblastiach, ale aj o ohrozených nosorožcoch.

Funguje to tak, že keď máš označenie „PRESS“, tak po tebe nikto nestrieľa?

Kedysi to tak bolo, ale, žiaľ, to som nezažil. Vtedy mal novinár prístup k obom stranám konfliktu. Teraz je jednoduchšie „nebyť novinár“, resp. nevyzerať ako novinár. V Iraku som nosil takú istú uniformu ako vojaci. Pretože keď je tam nejaký sniper, na takú diaľku presne nevidí. Ak by som sa tam pretŕčal v modrej mikine medzi vojakmi, tak by dal dole mňa, bol by som zaujímavejším cieľom. Aj ľudia, ktorí majú určité hodnosti, nenosia ich pripnuté, lebo vždy strieľajú vyššiu hodnosť. Takisto sa tam nesalutuje, lebo by sniper videl, komu salutujú a kto je dôležitejší. Jednoducho sa snažíš zapadnúť. Niekedy sa to však nedá – keď si napríklad v Keni, tak si jediný beloch, to nezakryješ. No tam to veľmi neriešia, chápu, že si zrejme novinár. Keď si napríklad na ulici tesne po nepokojoch, foťák máš schovaný, vyberieš ho, odfotíš, čo chceš, a ideš hneď ďalej. Nezdržuješ sa tam zbytočne.

Zásadne nefotíš mŕtvych. Ako sa rozhoduješ, či niečo odfotiť, alebo nie?

Áno, mŕtvych nezvyknem fotiť. No často je to aj o tom, že sa to nedá. Asi dvakrát v živote som videl, ako popravili človeka. To je však vec, ktorú nemôžem fotiť. Zabili by asi aj mňa, ohrozil by som sám seba. Hranica medzi tým, kedy môžeš fotiť a kedy nemôžeš, je veľmi tenká. Takisto je tenká hranica medzi tým, kedy chceš fotiť a kedy nechceš. Je to aj o morálke.

Čo je tvoj najbližší cieľ?

Pôjdem do Libanonu a Južného Sudánu. No čoskoro sa nám s priateľkou narodí bábätko, takže priority sa menia, nebezpečné cesty už pôjdu trochu bokom.

Pripomínaš mi fotografa Kevina Cartera, ktorý bol taktiež fotožurnalistom. V Sudáne dokumentoval rebelské povstanie a zároveň obrovský hladomor a biedu v krajine. Jeho najznámejšou fotkou je snímka vyhladovaného dievčatka plaziaceho sa k obžive, na ktorého smrť v blízkosti čaká sup (získal za ňu aj Pulitzerovu cenu, krátko po tom spáchal samovraždu). Ako sa ty vnímaš? Takisto fotíš konflikty, hlad, bezvýchodiskové situácie ľudí v Afrike… Nemáš z toho ťažké stavy?

Idem na miesta, kde je veľa utrpenia. Aj v Libanone pôjdem do sýrskych táborov, kde neplatí pravidlo zákona, takže tam nechodia libanonskí policajti ani vojaci; majú tam vlastné milície. Na to sa však špecializujem, fotenie a filmovanie v nebezpečných oblastiach. Aj keby si mala krásny záber, parádne svetlo a všetko, nemôžeš si odfotiť ulicu. Mohli by ťa okradnúť, zbiť, čokoľvek. Takže tam najskôr pár dní budem len chodiť a pozerať, čo môžem a čo nemôžem odfotiť. Najkrajšie veci sa mi v živote nepodarilo odfotiť.

Je pravda, že popri tejto práci sú aj ťažké chvíle, niekedy chodíš po kanáloch… Ale ide o to, či má tvoja práca zmysel. Či má zmysel tvorba, alebo proces.

Čo by si robil, keby si nefotil?

Asi by som išiel na nejaké misie s Lekármi bez hraníc ako logista. Zrejme by som nepodnikal, lebo najdôležitejšie je vymyslieť nejaký produkt, ktorému stopercentne dôveruješ. Nemám takéto startupové myslenie. So svojimi vedomosťami a skúsenosťami by som sa vedel uživiť napríklad ako konzultant pri projektoch, ako je poskytovanie humanitárnej alebo rozvojovej pomoci. Rád robím niečo, čo má pridanú hodnotu.

A to nielen v teoretickej rovine. Spolupracuješ s viacerými neziskovými organizáciami. Ako sa to začalo?

Myšlienka vznikla okolo roku 2009, fyzicky sme organizáciu „Earth Cause“ založili v Kalifornii v roku 2014. Jedným z našich prvých projektov bolo v rámci neziskovej organizácie „Ochrana prírody Podunajska“ zadarmo venovať svoj čas a priestor tvorbe filmu o Dunaji. To bolo niekedy v roku 2014-2015. Majú tam síce svojho wildlife kameramana, ale ja pre nich ešte aj v súčasnosti točím rozhovory a ilustračné zábery. Potom sme rozbehli iniciatívu „Cook for Refugee“, varili sme pre utečencov, prechádzajúcich cez naše územie, v auguste až novembri 2015. Najskôr som to fotil a točil reportáže, potom som aj varil. Na jeseň v roku 2015 som začal riešiť aj detskú kardiochirurgiu. Taktiež som začínal ako fotograf, neskôr som prevzal celú organizáciu, pretože sa to celé rozpadlo, bolo to dezorganizované. Tento rok sme aj 2x zasahovali v Kalifornii, resp. moja kolegyňa, keď tam boli lesné požiare. V auguste sme tam zriadili „distribution centre“, kde ľudia mohli zadarmo dostať vodu, jedlo, masky proti dymu, boxy na rekonštrukciu domu… Toto všetko rieši organizácia „Earth Cause“.

Koncom júna 2018 sa uskutočnil už piaty ročník humanitárnej pomoci deťom s vrodenými srdcovo-cievnymi chorobami v Keni. S česko-slovenským tímom lekárov a zdravotných sestier sa vám podarilo vykonať 9 úspešných operácií. Čo všetko treba zariadiť, keď sa ide na takúto misiu, kto je do toho zapletený, kto to všetko financuje?

Plánujeme naďalej rozvíjať spoluprácu s Národným ústavom srdcových a cievnych chorôb, ide o stáže pre kenský personál na Slovensku. Tento rok to nevyjde, pretože sa im u nás musí niekto fyzicky venovať. Všetko to treba naplánovať, snáď sa to podarí budúci rok. V roku 2019 pôjdeme opäť na misie operovať deti. Máme síce peniaze zo slovenskej štátnej správy, ale tá financuje misiu priamo na mieste. Teraz pre nemocnicu v Keni dokonca zháňam prístroje z druhej ruky na operačku – na ohrievanie krvi atď., a to všetko niečo stojí. Ročne do toho dáme niekoľko tisíc dolárov. My zas máme peniaze čisto z donorov. Tohtoročnú júnovú misiu financovalo Ministerstvo zahraničných vecí SR. No keď máš príspevok od štátu len na samotný výkon misie, nestačí to skrátka na všetko.

Česko-slovenský vs. kenský lekársky tím. Ako vyzerá spolupráca?

Keďže v Keni pôsobíme dlhodobo a v minulosti prebehli nejaké stáže, kenský tím už sám začína riešiť základné problémy detskej kardiochirurgie. Sú komplexné a menej komplexné prípady. V júni náš tím vykonal 9 komplexných operácií, okrem toho kenský spravil asi 10 menej komplexných, pričom choroby predtým diagnostikoval náš tím. Ide o to, že keď v tejto práci budeme pokračovať 5 – 10 rokov, v Keni si časom budú vedieť aj určiť diagnózy, aj operovať. Takýmto spôsobom priniesli Američania detskú kardiochirurgiu k nám na Slovensko pred 20 rokmi.

Aký význam má médium fotografie v súvislosti s humanitárnou pomocou?

V roku 2017 sa misia nekonala, skrachovalo to. Keďže sa venujem fotografovaniu operovaných detí v tom sociálnom význame, že ich navštevujem a dokumentujem ich životy, má to možno silnejší význam ako fotka z operačky. Keď som tieto fotografie ukázal lekárom, práve tie ich presvedčili, aby sa misia obnovila. Videli konkrétne dieťa, ktoré bolo operované, dopad operácie na jeho život… Takže vďaka fotkám a presvedčovaniu ľudí som vytvoril nový tím.

Na záver sa ešte vráťme k divokej prírode. Okrem žralokov, ktorým si sa na začiatku venoval, si fotil aj ohrozených nosorožcov. Keď zomrel posledný severný biely nosorožec Sudán, preplakal si celý deň. Bol si v tom čase v Keni a čakal si na povolenie ísť k nemu, no nestihol si to. Nosorožce tam žijú v prírodnej rezervácii a strážia ich ozbrojení vojaci. Aké máš pocity s odstupom času? Čítala som, že v snahe o zachovanie rodu mu odobrali vzorky spermie a umelým oplodnením sa budú snažiť pokračovať v záchrane tohto druhu.

Vo februári som prišiel do Kene, riešil som nemocnicu kvôli misii a okrem toho som sa chcel dostať k poslednému nosorožcovi, pretože som si uvedomoval, že to je veľmi dôležité. Prioritou však bola nemocnica, takže k nosorožcovi som sa dostal až v marci. Zhodou okolností bol môj známy z oblasti, v ktorej sa nachádza daná rezervácia, takže som mohol bývať u jeho rodiny. Keď sme k nim dorazili, čakal som na rôzne povolenia. Nosorožec už medzičasom prestal chodiť a po týždni v pondelok oznámili, že bol eutanazovaný. V ten deň som volal s marketingovou riaditeľkou rezervácie a na jej hlase som počul, že sa niečo deje. Vtedy som povedal aj kamošovi z Kene, že niečo nie je v poriadku a teraz musíme zatlačiť. V utorok ráno sme boli na mieste prví, keďže sme boli odtiaľ možno 10-20 kilometrov. Vtedy vznikli moje fotky.

Sú dva druhy nosorožcov: severný a južný. Zo severných bol už len jeden samec – Sudán, ktorý zomrel – a dve samice. Jedna z nich, Sudánova vnučka, bola oplodnená severným nosorožcom, ale plod bol vložený do maternice južnej samice. Následne porovnali vzorky DNA a je to severný nosorožec. Takže záležitosť s odobratím vzoriek spermií je tu už dlho, nie je to novinka.

Jánovi ďakujeme a zároveň vás pozývame na slávnostnú vernisáž výstavy s názvom “Reflection”, ktorá sa uskutoční v sobotu 13. októbra o 17.00 hod. v Malokarpatskej galérii v chtelnickom kaštieli. Následne sa v nedeľu 14. októbra o 16.00 hod. bude v priestoroch galérie konať beseda s Jánom Husárom. Výstava potrvá do 2. decembra.