Vojnový fotograf Ján Husár: Nie je to sranda, keď okolo teba vybuchuje svet a ty si nastavuješ foťák

Vojnový fotograf Ján Husár: Nie je to sranda, keď okolo teba vybuchuje svet a ty si nastavuješ foťák

Okrem dokumentovania vojnových oblastí sa venuje aj morskej biológii, jeho zábery žralokov sa dostali do National Geographic a v posledných dňoch života takmer vyhynutého nosorožca tuponosého severného bol od neho vzdialený asi 20 kilometrov. JÁN HUSÁR v prvej časti rozhovoru prezrádza, ako ho uniesli, z čoho pozostáva strava vojakov, ako sa jeho zábery dostali do National Geographic a mnoho ďalšieho.


Úrad vlády ťa poslal ako experta do Bruselu, v Rade Európskej únie si napokon zotrval približne 7 rokov. V tom čase si začal študovať aj morskú biológiu na Oxforde, vďaka tomu si sa dostal k filmovaniu žralokov v Juhoafrickej republike. Znie to jednoducho, no prakticky to bolo asi zložitejšie. Ako sa to celé stalo, čo tomu predchádzalo?

Vždy som podnikal, asi od 16 rokov som sa venoval skladaniu počítačov a predával som to cez inzeráty. Programovať som začal v ôsmich rokoch, v zložitejších jazykoch približne v dvanástich. Všetko sa týkalo technológií či internetu – online som taktiež od 12 rokov. V sedemnástich som už spravoval internetové servery, tým som sa živil aj neskôr vo viacerých firmách. V 23 rokoch som odišiel z práce bez podania výpovede, skrátka som ďalší deň neprišiel. Na druhý deň – niekedy v júli 2005 – som išiel so 7-mesačným labradorom vlakom do Štrasburgu protestovať proti zamietnutiu návrhu zákona, ktorý by umožňoval patentovať softvéry. V tom čase som už mal neziskovku, ktorá sa venovala neutralite internetu. Práve protest zapríčinil, že som sa začal viac zaujímať o organizácie, ktoré ho organizovali.

O čo išlo?

Ich cieľom bolo zamedziť monopolnému postaveniu veľkých korporátnych technologických firiem – Microsoft, IBM, Google… Snažili sa zabrániť tomu, aby niekto v garáži spravil renomovaný softvér. Ja som bol na druhej strane, proti monopolom. V tom čase som začal spolupracovať aj s Bruselom. Ministerstvo financií mi dalo papier, aby som ich mohol zastupovať, vďaka tomu som mal rôzne prostriedky a hlavne prístup k Rade Európy.

Zdroj: Eva Jonisová

Kedy a ako si sa dostal k fotografovaniu/nakrúcaniu?

S jedným zo spolumajiteľov mojej firmy sme v roku 2011 založili startup, ktorý podporoval vizuálny žurnalizmus. Vtedy som sa dostal bližšie k fotožurnalizmu. Do toho momentu som vnímal fotografiu ako hlúposť, no potom som videl ľudí, ktorí robia pre New York Times atď., videl som projekty, ako robím aj ja teraz. Veľmi ma to oslovilo. V tom roku som prvýkrát fotil, predtým som však nakrúcal pod vodou. Študoval som vtedy spomínanú morskú biológiu na Oxforde a v rámci školy som pracoval aj na projekte v Juhoafrickej republike, kde som nakrúcal žraloky.

Práve tam si sa stretol so štábom National Geographic a odkúpili od teba tvoje zábery.

Nemali inú možnosť (smiech). Oni na to mali vyhradených 10 dní, z toho deväť bola slabá viditeľnosť. Ja som tam bol tri týždne a natočil som to, čo potrebovali, čiže nakoniec moje zábery skrátka museli kúpiť.

Nasledovalo pozvanie do Afganistanu. Prečo práve ty?

Už predtým som bol vďaka európskym projektom v Kosove aj Somálsku, v zamínovaných oblastiach. S chalanmi z produkcie National Geographic sme sa rozprávali večer pri pive a hovoril som im aj o tomto. A oni viac-menej zo srandy povedali, že majú zákazku v Afganistane a potrebujú support technika. Celý seriál „Inside Combat Rescue“ sa točil akoby GoPro kamerami nainštalovanými na helikoptéry. Niekto ich tam musel umiestniť, nastaviť. Vždy, keď vrtuľník priletel, bolo treba kamery zobrať, stiahnuť pamäťové karty, naspäť ich nainštalovať, pozrieť, či nie sú poškodené atď.

Bol som len na základni v Kandaháre, ale aj tam po nás strieľali mínometom. O dva a pol týždňa ma vystriedal iný chalan. Reálne bol problém nájsť ľudí na túto prácu, lebo sa používalo asi 40 kamier, ktoré dennodenne musíš downloadnúť, uploadnúť, a medzitým po tebe ešte strieľajú. Asi preto ma zobrali, vedeli, že dokážem robiť pod veľkým stresom a nezbláznim sa z toho.

Ako postupuješ pri práci, keď fotíš napríklad niekde v Afrike, Iraku?

Najskôr komunikujem s klientom, informujem o tom, čo sa na mieste deje. Buď chcú odo mňa fotky, alebo nejakú reportáž. Človek nevie naraz aj filmovať, aj fotiť, to sa proste nedá. Musíš mať nejaký koncept. Väčšinou ale fotím. Mám dva fotoaparáty. Síce používam jednu značku, no modely majú niektoré tlačidlá umiestnené na rôznych miestach, takže to nie je veľká sranda, keď okolo teba vybuchuje svet a musíš si to nastavovať (smiech).

Zdroj: archív Jána Husára

Čo jedia vojaci vo vojnových zónach?

Napríklad v Afganistane sú základne už asi 15 rokov, už je to akoby malé mesto. Normálne tam máš KFC, Burger King, síce je to drahšie ako normálne, ale môžeš si kúpiť shake… Reálne si ho v meste nekúpiš. A potom tam máš zadarmo stravu v reštauráciách. Inak vojaci dostávajú balíček „Meals Ready-to-Eat“ – vrecko, ktoré si roztrhneš a máš tam liter džúsu, kávu, jedlo, ktoré zaleješ horúcou vodou. Takéto balíčky dostávajú tri na deň. Je to hnusné, ale človek si na to časom zvykne. Ale keď som bol napríklad dva mesiace s dobrovoľníkmi v opustenom meste v Iraku, nemali sme takúto podporu od štátu. Jedli sme to, čo vojaci: väčšinou cícerová polievka, suchá ryža a k tomu jedno vajíčko natvrdo, ryža s cibuľou, občas nejaké placky, sem-tam mäso. Keď nás raz za čas pustili cez checkpoint do mesta, kúpili sme si kuracie prsia a chipsy, ktoré sme pomrvili a obalili v nich to kura. Si nonstop v teréne a si stále hladný.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ  Pozrite si, ako trávi svoju prestávku ruský baník!

Dokumentovanie vojnových konfliktov určite vyžaduje veľkú dávku odvahy. V inom rozhovore si spomínal, že asi trikrát ti išlo o život, z toho dvakrát si bol unesený. Môžeš o tom prezradiť niečo viac? Čo, kde, kedy, ako?

Prvýkrát to bolo, keď som bol v Simferopole, hlavnom meste Krymu, niekedy v marci 2014. Lety boli zrušené, tak som z Ukrajiny išiel vlakom. Bol som tam asi týždeň, keď akurát otvorili letisko pre lety z Moskvy a prišli tam všetci novinári. V podstate sa ale nič nedialo, nebolo čo fotiť. Bol som na tom malom letisku asi tri hodiny, no potom sa už všetci rozpŕchli a ja som tam zostal sám s kabelou a foťákom. Odfotil som si ešte skupinku asi 30 ľudí s oranžovo-čiernymi pásikmi, to boli tí proruskí, boli tam po celý čas. Stopli ma s tým, že si fotím značky áut a podobné veci. Keďže tam už ostatní novinári neboli, asi som v ich očiach vyzeral podozrivo. Okolo príjazdovej cesty k letisku bol lesík, do ktorého ma zatiahli. Začali sa mi hrabať vo veciach, zobrali mi pamäťové karty. Ale tú poslednú, na ktorú som fotil, som si stihol schovať do ponožky. Sácali do mňa, donútili ma sedieť, s niekým telefonovali, hádali sa medzi sebou. Trvalo to asi dve hodiny. Zhodou okolností išiel okolo starší muž, ktorý vedel po anglicky. Ten ma z toho vysekal.

A druhýkrát?

Druhýkrát to bolo v tom istom roku na prelome júla a augusta v Pásme Gazy. Tam to funguje takým spôsobom, že keď sa útočí, nedá sa dostať ani tam, ani späť. Niekedy sa obe strany dohodnú a pár dní neútočia, vtedy to treba využiť. Keď prídeš, musíš sa ako novinár zaregistrovať, oni ti dajú povolenie, že môžeš fotiť, pridelia ti človeka, ktorý je tvoj „fixér“ a musíš ho používať. No ten si pýta neskutočné peniaze, 600 dolárov na deň. Našiel som teda niekoho lacnejšieho, aby sme tam mohli zostať dlhšie. Avšak raz bol blízko miesta, kde sme bývali, letecký útok. Vtedy som dokumentoval bez fixéra a ešte ma nejaká žena RTL obvinila, že som ju filmoval. Keď som v noci uploadoval súbory na izbe, akísi čudáci zaklopali na dvere. Netrvalo dlho a sedel som v ich aute. Doviezli ma do protiatómového krytu do centra tajnej polície Hamasu (v súčasnosti patrí medzi najvplyvnejšie palestínske politické hnutia – pozn.red.). V miestnosti, ktorá mala asi 2×3 metre, do mňa hučali po arabsky, boli tam zakrvavené tyče od krvi, vedľa niekoho bili… Nakoniec prišiel veliteľ, ktorý vedel po anglicky. Až vtedy si začali prezerať moje pamäťové karty, všetky moje dáta, musel som si odhlásiť laptop, telefón, všetko kontrolovali asi dve hodiny. Potom ma naložili do auta a okolo piatej ráno priviezli naspäť do hotela.

Zo série Demokracia pod paľbou

Si jedným z finalistov SLOVAK PRESS PHOTO. O aké fotky ide?

Fotoséria „Democracy under Fire“ je z nepokojov v Nairobi, ktoré sa začali v auguste a skončili v decembri. Je nominovaná v kategórii Aktualita pod názvom „Demokracia pod paľbou – kmene, polícia, rabovanie“. Je to podľa mňa silnejšia séria ako moja predošlá, za ktorú som bol nominovaný na Czech Press Photo minulý rok. Hlavnou témou bola smrť. To som nafotil za týždeň, túto terajšiu som fotil dva mesiace. V každej fotke sa objavuje oranžová – to je farba opozície. Je tam svetlo aj tma, oheň, vojak hádžuci granát… Normálne ti strieľajú ponad hlavu a ty bežíš a zároveň fotíš.

Pokračovanie rozhovoru si budete môcť prečítať presne o týždeň, 11. októbra. Zároveň vás pozývame na slávnostnú vernisáž výstavy s názvom “Reflection”, ktorá sa uskutoční v sobotu 13. októbra o 17.00 hod. v Malokarpatskej galérii v chtelnickom kaštieli. Následne sa v nedeľu 14. októbra o 16.00 hod. bude v priestoroch galérie konať beseda s Jánom Husárom. Výstava potrvá do 2. decembra.

Google+ Linkedin

Written By :

Obdivovateľka umenia vo všetkých jeho formách, hľadajúca a nachádzajúca ho všade okolo seba. Fotografiami si zaznamenávam svet, najradšej cez dokumentárnu fotografiu, ľudí a ich príbehy. Rada si tieto príbehy aj píšem a hrám.