fbpx
Lukáš zavesil na klinec úspešnú kariéru v bratislavskej firme, aby si splnil sen a odišiel študovať MBA do Ázie

Lukáš zavesil na klinec úspešnú kariéru v bratislavskej firme, aby si splnil sen a odišiel študovať MBA do Ázie

Buchnúť po stole. Postaviť sa, zamávať výpoveďou pred šéfom. Zbaliť si kufre, kúpiť si letenku a odletieť do úplne neznámej krajiny. Do krajiny s úplne inou kultúrou, zvykmi či jazykom. A spoliehať sa len sám na seba. Nie, nie je to americký „Eat Pray Love“. Ale skutočný príbeh Lukáša, ktorý zavesil na klinec úspešnú kariéru v bratislavskej firme, aby si splnil sen a odišiel do Ázie.  

Na Slovensku niekoľko rokov po vysokej škole pracoval na pozícii v medzinárodnej firme, kde mal pekne rozbehnutú kariéru. Nepokoj v duši a túžba cestovať neprichádzala ani po niekoľkonásobných dovolenkách. Preto sa jedného dňa rozhodol dať výpoveď a ísť cestovať na Filipíny. Rozhodoval sa niečo urobiť so svojím životom. Kam budú smerovať jeho ďalšie kroky? Nedalo mu to a vrátil sa ešte na Slovensko, dať mu poslednú  šancu: ,,Povedal som si, že to ešte vyskúšam doma. Už som však vedel o možnosti štúdia v Pekingu,“ spomína Lukáš.

Vtedy mal 27 rokov a niekoľkoročnú prax. Našiel si nové miesto v Bratislave a snažil sa naštartovať v novej práci. Tam však nevydržal a po týždni dal výpoveď bez plánu B. ,,Moji rodičia mi stále hovorili, že prečo končím, keď nemám ešte niečo ďalšie, a ja som hovoril, že si dám prihlášku do Číny a verím, že to vyjde.

A tak aj bolo. Lukáš si vybavil Chinese Government Scholarship, kde bolo treba zariadiť administratívne veci, vyplniť prihlášku a zdokladovať doterajšie štúdium. Študovať v Číne sa dá bakalárske, magisterské či doktorandské štúdium v angličtine alebo čínštine. ,,Ja som si pôvodne zvolil MBA program v angličtine na dva roky. Počas cesty lietadlom som však rozmýšľal, že prečo vlastne idem do Číny? A hlavným dôvodom bol práve čínsky jazyk. Tak som si to hneď po príchode zmenil na MBA v čínštine na 4 roky – 1 rok je intenzívny kurz čínštiny a potom 3 roky štúdium v čínštine,“ približuje Lukáš.

Kto už navštívil Čínu, vie, že to nie je krajina ako každá iná. Len v Pekingu žije viac ako 20 miliónov ľudí.  Bez základov čínskeho jazyka sa neviete najesť, nakúpiť, cestovať ani si vybrať peniaze. Všade sú len znaky.

,,U nás keď si idete niečo vybaviť, pošta, bankomat, či sa idete najesť do reštaurácie, čakáte maximálne pár minút. Ale tam keď človek ide do banky či na poštu, zoberie si časenku a čaká aj 2 hodiny. Číňania sú zvyknutí čakať. Keď má reštaurácia dobré hodnotenia a vedľa môže byť taká istá, ale nemá také hodnotenie, aj tak budú čakať 2 hodiny pred reštauráciou. Ja som bežne s priateľkou čakal vyše hodiny na reštauráciu. Aj keď som bol strašne hladný, smädný, nedala sa presvedčiť,“ úsmevne spomína Lukáš.

Lukášov kamarát ho pred príchodom informoval, že v univerzitnom campuse sú k dispozícii dva internáty. Jeden je taký náš štandard a druhý taký ázijský štandard. Lukáš dostal práve ten druhý, kde býval s Pakistancami a Afričanmi. ,,Boli sme tam len dvaja belosi, ja a Bulhar. Sociálne zariadenia boli na chodbe, čiže sme ich zdieľali.“ Po zvyknutí si na ázijskú kultúru prišla škola, kde bolo všetko v čínštine. V triede ich bolo 12, kde bol on jediný Európan. Spolužiakov mal rôznych od Kazachov cez Afričanov až po Laosanov.

Lukáš priamo v Pekingu strávil vyše 1 a pol roka, kde študoval čínštinu. Nielen v škole sa snažil naučiť po čínsky, ale mal aj rôzne brigády. Často pracoval ako herec alebo promotér. Potreboval sa hlavne zlepšiť v reči a komunikovať v nej. ,,V jednej firme potrebovali bielych hercov, pretože Číňania radi uzatvárajú obchod s bielymi. A keď v ich firme práve nepracujú belosi, tak si ich jednoducho najmú.  Dokonca raz sme hrali členov predstavenstva. A to bolo veľmi vtipné. Klienti chodili do veľkej luxusnej zasadačky podpisovať zmluvy a my sme tam sedeli za stolom naaranžovaní v oblekoch. Tvárili sme sa, že sme členovia manažmentu firmy. Dokonca aj ten hlavný CEO, čo podpisoval zmluvy, bol nejaký Grék. Vždy prišli cca traja Číňania, podali si s Grékom ruky a podpísali zmluvu. A pre nich to bola veľká prestíž, keď jednajú alebo uzatvoria obchod s belochmi,“ spomína Lukáš.

Neskôr si privyrábal ako čašník. Tu nehral nič. Pracoval v lobby bare v novopostavenom apartmánovom komplexe, kde chodili realitní makléri uzatvárať zmluvy na prenájom a kúpu bytov: ,,Číňania boli vždy v oblakoch, keď ich obslúžil biely. Prišiel som za nimi a opýtal som sa ich po čínsky, čo si dajú piť. Vždy boli milo prekvapení, že viem po čínsky. Tu som sa zdokonalil v čínštine najviac, hlavne pri komunikácii s kolegami. Dokonca v Číne funguje aj to, že vás s letenkou, 5* hotelom a 500 eurami na 2 dni pošlú do iného mesta na nejakú výstavu, kde sa hráte, že ste potenciálny záujemca o vystavované produkty a chcete uzavrieť obchod. Jednoducho Číňania radi robia biznis s bielymi,“ hovorí Lukáš.

Čína je známa aj tým, že ľudia sa tam nezaujímajú o nikoho. Maximálne o seba a svoj okruh známych. ,,Ľudia v Ázii  bojujú o každý jeden centimeter svojho priestoru. Vidíš to v metre, obchode, na ulici, drgajú do seba, ako keby mali klapky na očiach. Zo začiatku som bol z toho šokovaný, ale nakoniec som si zvykol. To je Ázia. Buď ju miluješ takú, aká je, alebo ju nenávidíš za to, aká je,“ dodáva.

Po roku a pol strávenom v Číne sa mu naskytla príležitosť ísť pracovať v pobočke jednej českej firmy v Ázii. ,,Najprv som nevedel, kam ma umiestnia, ale chcel som ostať v Ázii. V tom čase mali pobočky v Indii, Číne a Indonézii. Po niekoľkomesačnom školení v Čechách som nakoniec skončil v Jakarte v Indonézii, kde pracujem ako Collection strategy manager.”

A čo mu dala Ázia? Opisuje takto: ,,Myslím si, že najväčší prínos pre každého, kto žil niekoľko rokov/mesiacov v krajine s úplne inou mentalitou a kultúrou ako na Slovensku, je okrem jazyka schopnosť vysporiadať sa so zmenami. Takmer nikto nemá rád zmeny, každý má rád svoj zaužívaný kolobeh a rutinu. Málokto má odvahu na to, ísť na druhú stranu sveta a začínať od nuly. Podľa mňa okrem nadobudnutých vedomostí a skúseností je práve táto schopnosť moja konkurenčná výhoda. Ak by som mal ísť teraz žiť do krajiny, kde som nikdy predtým nebol, určite by som sa s tým vysporiadal ľahšie ako pred 5 rokmi.“

A toto odkazuje na záver: ,,Možno to bude znieť ako klišé, ale určite odporúčam každému vyjsť zo svojej komfortnej zóny, pretože práve tam sa začína to nepoznané. Neznamená to, že každý má teraz všetko zanechať a odísť do zahraničia, stačí začať v malom, zmeniť prácu, ktorú tak nemáte radi, nájsť si nové hobby, s ktorým ste vždy chceli začať alebo skúsiť podnikať. Ak sa k tomu neodhodláte, nikdy nezistíte, čo vo vás drieme. Ako hovorí jedno príslovie: „Každá veľká cesta sa začína prvým krokom.“  Takže len do toho.”

Máte aj vy zaujímavý príbeh? Pošlite nám ho do redakcie: info@klocher.sk

 

 

Google+ Linkedin