Vo všeobecnosti platí, že na film sa pozerá. Avšak treba ho aj počúvať. Je to audiovizuálne dielo, v ktorom zvuk stojí bok po boku s obrazom.
Problematika zvukového dizajnu je stále málo známa najmä pre laickú verejnosť, keďže sa jej na Slovensku venuje málo teoretikov a odborníkov. Filmová produkcia je síce dnes na vysokej úrovni, no stále sa kladie väčší dôraz na obraz ako zvuk v audiovizuálnom projekte.
Divákmi je táto oblasť často nepovšimnutá, no vplýva na človeka oveľa viac, ako si dokáže uvedomiť.
Bez použitia dialógov a záberov na tvár
Ivan Rokošný, doktorand na Fakulte masmediálnej komunikácie v Trnave, sa o zvuk dlhodobo zaujíma, v kinematografii má často podceňované miesto voči obrazu.
Aj preto nakrútil krátky absolventský film Zvuk náš každodenný, ktorý bol aj súčasťou jeho diplomovej práce s názvom Zvukový dizajn a jeho vplyv na audiovizuálne dielo. „Vedel som (pri nástupe do posledného ročníka na škole), že ju chcem ukončiť diplomovkou aj absolventským filmom. Od vypísania zadania témy až po finálnu verziu filmu ubehlo asi 5-6 mesiacov. Zhruba v tomto období som napísal prácu a doplnil ju filmom,“ hovorí.
Sústredil sa na vytvorenie snímky bez použitia dialógov a záberov na tvár tak, aby ruchy a efekty boli rovnocenné s obrazom.
„Nakrúcal som v niekoľkých lokalitách – dosť to záviselo od môjho bydliska v tej dobe. V Trnave, Krakove aj doma na východnom Slovensku. Často výber lokácií predstavoval dlhé prechádzky po neznámych miestach, a tak sa proces tvorby trošičku predlžoval,“ spomína na miesta nakrúcania.
Autor podotýka, že síce nakrúcal, aby zdôraznil význam zvuku vo filme, žiadnu špeciálnu techniku nevyužíval. „Keďže išlo o dosť low budget projekt, snažil som sa improvizovať. Nakrúcal som na obyčajnú zrkadlovku, smerový mikrofón, diktafón a upravil to v postprodukcii, čo chcelo veľa času a trpezlivosti.“
Ako sám hovorí – strihal najmä v Adobe Premiere. Okrem videa aj zvukovú stopu. Použil aj programy Audacity a Audition. Práve realizácia auditívnej stopy zabrala najviac času. Nie všetko šlo podľa predstáv, no s jednou ručnou kamerou a smerovým mikrofónom sa snažil čo najviac priblížiť k predstavám, ktoré boli v jeho hlave.
Chcel som, aby bol divák nepokojný
Jedným z ďalších cieľov bolo poukázať, že zvukový dizajn sa stále vyvíja a existuje mnoho kreatívnych postupov, ktorými môže vznikať – od najnovších technológií až k návratu späť ku koreňom a využitiu najjednoduchších techník. „Snažil som sa sústrediť na zvuky, ktoré často počujeme, no málokedy ich skutočne vnímame. Postaviť zvuk do polohy, kde divákom predloží príbeh v univerzálnom jazyku bez potreby slov či titulkov.“
„Tematicky som sa takisto snažil zasadiť film do niečoho, čo ľudia vidia bežne, no rozhodnú sa radšej nepozerať, nevnímať. Repetitívny kruh závislosti je ťažké prerušiť a človek je na to mnohokrát sám. Je to o hlave. No niekedy ani silná vôľa nestačí. Chcel som, aby bol divák nepokojný a aj napriek pomerne jednoduchému spracovaniu v ňom film niečo zanechal. Preto som sa pohral aj s dynamikou strihu,“ opisuje podstatu snímky autor, ktorý predstavil jeho význam vo filme experimentálnym spôsobom. Zároveň prináša nové variácie a návrhy na použitie zvuku v narácii audiovizuálneho diela.
Film bol vybraný na festival Pocity v Prešove, objavil sa v hlavnej súťaži na festivaloch krátkych filmov v Taliansku a Mexiku a na Start Film Feste v Česku, kde získal čestné uznanie poroty.
Zvuk je momentálne neoddeliteľnou súčasťou filmu. Nebolo to tak vždy. Na začiatku cesty kinematografie ako celosvetového fenoménu stál spočiatku iba obraz.
V 20. rokoch prišli momenty, ktoré úplne zmenili tvár filmového priemyslu. Trvalo dekády, kým sa z toho stal štandard. Prvotné techniky zaznamenávali zvuk na disk, no kvalita aj dĺžka záznamu neboli dostatočné. Za prvý zvukový/hovorený film môžeme považovať Jazzového speváka z roku 1927.