Doktor Tibor Bokor pracoval niekoľko rokov ako súdny lekár, patológ a ako súdny znalec. Vyštudoval medicínu a dokonca aj právo. V sérií niekoľkých príspevkov z denníka MUDr. Tibora Bokora vám prinášame autentické zápisky.
Vykračoval som si dnes ráno do ambulancie s egom vyhrievajúcim sa na výslní úspechu mojich včerajších príspevkov a reakcií na ne. Chvíľami som sa pohrával s myšlienkou napísania tej knihy ako patológ, ale neskorý príchod do práce a nervózni pacienti ma na chvíľu odtiahli k iným myšlienkam. Nebolo ich však veľa a stihol som sledovať na mobile pribúdajúce lajky a komenty. Okolo obeda prišiel môj dobrý priateľ a jedna z prvých viet bola: Sestra ti odkazuje, že čaká dnes nejaký príbeh.
„Sestra ti odkazuje, že čaká dnes nejaký príbeh!“
Takže som sa vrátil k pôvodným myšlienkam písania o príbehoch z praxe, dospejúc k záveru, že sa pokúsim napísať zopár príbehov, čo sa mi vryli do pamäti a zopár takých, ktoré zažijem v nadchádzajúcich mesiacoch. Možno sa to podarí niekde zverejniť. A možno ma niekto za to zažaluje. Takže ako neúprosný nadšenec seriálu 30 prípadov majora Zemana uvádzam, priatelia, príbeh tretí: Obyčajný deň patológa.
Príbeh tretí
Bolo to v období, keď sme ešte nerobili obhliadkovú službu, teda niekedy pred rokom 2009. Pre istotu sa pozerám do evidencie a presný dátum je 17. 12. 2008. Keď to tu teraz vidím napísané, som ohúrený, koľko rokov dozadu to už je. Bol pomerne studený sychravý veterný deň, tesne pred Vianocami, ktorý som trávil na Ústave súdneho lekárstva Lekárskej fakulty Univerzity Komenského. Čo som robil, si veru už nepamätám. Spomínam si až na telefonát operačného dôstojníka zo Senice, či by som nemohol prísť ku kostrovému nálezu na Bielej hore.
Samozrejme som s nadšením súhlasil a vypýtal sa z práce, aby som tam mohol ísť. Jazdil som vtedy takým bledomodrým Oplom Meriva. Bolo to vydarené auto, ktoré v tom počasí bolo celkom spoľahlivým dopravným prostriedkom. Asi do konca života si budem pamätať, ako som sa tešil, keď som ho objednával, a potom naň dva mesiace čakal.
Cesta trvala asi dve hodinky. Z Bratislavy to bolo po diaľnici do Trnavy a potom smerom na Trstín na prejazd cez Karpatský chrbát na Bielej hore. Kto pozná tú cestu, vie, že je to za Trstínom rovinka, pár zákrut, rovinka, pár ostrých zákrut v stúpaní, rovinka a prehupnete sa cez chrbát v pravotočivej zákrute. Pred vrcholom kopca po pravej strane je lúčka, na ktorej dnes občas vidím naskladané drevo z lesa. Vchádza sa na ňu z hlavnej cesty a zjazd pokračuje lesnou cestou cez lúku do lesa.
Pri výkope našli ľudské kosti
Na lúke hneď pri zjazde už na mňa čakali. Uniformovaný príslušník PZ, neuniformovaný príslušník PZ a zopár robotníkov. Stáli pri výkope kanála vedúceho zo strany kopca od Trstína a smerujúceho na druhú stranu kopca do Jablonice. Zaparkoval som a po zvítaní mi objasnili, že pri výkope sa našli nejaké ľudské kosti a nožík rybka pri nich. Z čírej zvedavosti som sa spýtal tých robotníkov prečo robia ten výkop. Ich odpoveď si tiež navždy zapamätám. Kopali kanál na kábel smerujúci z Trnavy do Kútov, myslím, že súvisel so železnicou. V septembri toho roku vyrazili z Trnavy a v decembri dorazili na Bielu horu. No a pri výkope našli ľudské kosti. Naskladali ich vedľa jamy, bolo to pár drobných úlomkov kostí, niekoľko dlhých kostí a nejaké časti lebky. Keďže som dorazil na miesto, chlapi pokračovali vo výkope a hľadaní ďalších kostí.
Prečítajte si tiež
Obvykle sa to tak robí, aby sme vedeli zhodnotiť zmeny na kostiach pri ich poškodení nástrojmi pri výkopových prácach a koordinuje sa postup pri nich. Zem bola ťažká, žltá, lepkavá, s výdatnou prímesou drobného i hrubšieho štrku. Práca šla pomaly a vetrík mrazivo pofukoval. Sem-tam sa vo zväčšujúcej jame objavila nejaká kosť. Asi okolo tretej popoludní volá opäť operačný dôstojník zo Senice, že v Kútoch na smetisku sa našlo telo asi malého dieťaťa, ale nevedia úplne presne, či to je dieťa.
Takýto príbeh ako súdny lekár nevidíte každý deň
Z Bielej hory to je síce ešte hodný kus cesty do Kútov, ale s radosťou som prikývol a nasadol do Merivy. Mohol som sa zohriať a, navyše, takýto príbeh nevidíte každý deň. Preštrikoval som sa cestami na Záhorí, ktoré nikdy neboli najrýchlejšie. Chodím tadiaľ stále aspoň raz týždenne a stále sú nekonečne pomalé a v noci aj nebezpečné. Nikde nie je toľko vysokej zveri ako na Záhorí. V noci tam stále vídavam početné stáda. Dorazil som na smetisko do Kútov, kde ma čakali uniformovaní policajti a zaviedli ma k telíčku prikrytému igelitom.
Telíčko podobajúce sa dieťaťu
Bolo to skutočne telíčko podobajúce sa dieťaťu. Bolo pokryté nečistotami z okolia, ale na niektorých miestach sa dala rozoznať srsť. Zvyšok povrchu tela bol neochlpený s krvavými mapovitými plochami. No a ako jasné potvrdenie zvieracieho pôvodu bol chvost. Hotovo, prípad uzatvorený. Mohol som sa vrátiť k výkopu na Bielej hore. Podarilo sa mi tam doraziť tesne pred zotmením, a tak sme sa dohodli, že sa na mieste opäť ráno zídeme, keď opäť zazvonil telefón. Operačný dôstojník ma žiada aby som sa dostavil na Cerovú, kde spadlo malé motorové lietadlo. Neverím vlastným ušiam. Na Cerovej? Lietadlo?? Teraz??? Vraj niekde na kopci, kde sú veterné elektrárne.
Spadnuté lietadlo na Cerovej
Sadli sme do áut a vyrazili do obce Cerová. Cestou sme stretli hasičské auto, ktoré nás doviedlo lesnou cestou na kopec k vrtuliam. Vystúpil som na lúke a v prítmí na okraji lesa z diaľky videl trosky lietadla. Stĺpy s vrtuľami sú na okraji lesa a pár metrov za nimi v lesnom poraste ležalo malé dvojmiestne a jednomotorové lietadlo. Trosky boli naokolo len málo pretiahnuté jedným smerom. Pás trosiek sa obvykle rozprestiera a rozširuje od miesta prvého dopadu na zem. Jeho veľkosť a smer sú podmienené uhlom dopadu, rýchlosťou a, samozrejme, veľkosťou lietajúceho stroja. Ak sa lietadlo začne rozpadávať vo vzduchu, môže byť dlhý kilometre. Telá, myslím, ležali priamo v odhalenom kokpite lietadla a neboli významnejšie zdevastované.
Telá, myslím, ležali priamo v odhalenom kokpite lietadla.
Zrejme teda neleteli veľmi vysoko a rýchlo. Navyše to vyzeralo akoby spadli skoro kolmo nadol.
Pamätám si trosky lietadla na poli pri Vajnoroch. Tam bol pás trosiek dlhý stovky metrov a v ňom ležali časti ľudských tiel. Stál som na okraji lesa a pozeral na prichádzajúcich. Bol som totiž na mieste prvý zároveň s hasičmi a policajtom, s ktorým sme boli pri výkope na Bielej hore. Reflexné pásy na oblečení hasičov a záchranárov v tme lesa žiarili osvetlené reflektormi z hasičského auta.
Reflexné pásy na oblečení hasičov a záchranárov v tme lesa žiarili osvetlené reflektormi z hasičského auta.
Postupne prichádzali ďalšie postavy, menej významných aj významnejších policajných funkcionárov. Po dobrej hodine som sa dostal konečne na radu po záchranároch a hasičoch, ktorí sa predtým pokúšali obe osoby z lietadla zachrániť. Boli už vytiahnutí mimo trupu a prikrytí tepelnými hliníkovými termoplachtami. Ako som už predtým videl, išlo o celistvé telá s hmotnými zlomeninami skeletu. Medzitým už bol neskorý chladný večer a spomínam si na tlmený hukot vrtúľ nad hlavami, keď som bol sklonený nad mŕtvymi siluetami. Vypísal som papiere a vydal sa konečne na cestu domov.
Biela hora
Na druhý deň ráno sme sa opäť stretli na Bielej hore a kopali na mieste z predchádzajúceho dňa. Ešte sme našli pár kostí a zrazu bolo zjavné, že ide o kosti najmenej dvoch tiel. Policajt medzitým zistil, že sa v týchto miestach v minulosti robila navážka pôdy pri výstavbe cesty.
Postupom rokov som sa stretol s niekoľkými ľuďmi, ktorí poznali cestujúcich z toho lietadla.
Táto informácia nás doviedla k záveru, že časti tiel sem boli dovezené z iného miesta a kopanie sme po ďalších niekoľkých hodinách ukončili, keďže sme žiadne ďalšie kosti nenašli. Vonku pofukoval decembrový vietor a padal nie hustý, ale mokrý sneh. Napísanie posudku mi na moju hanbu trvalo ďalších dvanásť mesiacov. Stihol som ho však ešte doručiť tomu istému policajtovi, ktorý týmto prípadom ukončil svoju kariéru v zbore a odišiel do dôchodku. Postupom rokov som sa stretol s niekoľkými ľuďmi, ktorí poznali cestujúcich z toho lietadla. Svet je skutočne malý.