Patrik prešiel 800 km dlhú Cestu hrdinov SNP: Bol to najkrajší mesiac môjho života, aj keď som to chcel zabaliť už po prvej noci

Patrik Slanina so svojou priateľkou – teraz už manželkou – Dominikou pokoril takmer 800-kilometrovú trasu vedúcu od Duklianskeho priesmyku až po Bratislavu, tzv. Cestu hrdinov SNP.

Cesta hrdinov SNP je najdôležitejšia turistická magistrála na Slovensku. Prechádza väčšinou významných oblastí, ktoré zohrali dôležitú úlohu počas Slovenského národného povstania. Celá magistrála je značená červeným turistickým značením a na väčšine územia Slovenska je totožná s medzinárodnou diaľkovou turistickou trasou E 8.

V rozhovore sa dozvieš aj:

• kto Cestu hrdinov SNP zvládne a čo je pri tom kľúčové,
• ako sa treba zbaliť na 30 dní,
• čo na cestách jedli aj
• že stan je zbytočný.

Mesiac je celkom dlhý čas. Predpokladám teda, že cestu ste mali vopred naplánovanú. Aké ste mali počasie?

Na stránke Cesty hrdinov SNP sa dajú sledovať ľudia, ktorí práve putujú. Tí, čo sú teraz na ceste, to majú asi miliónkrát ťažšie ako my, veď ešte teraz nosím zimnú bundu. (Rozhovor sme realizovali 23. mája 2019 – pozn. red.) Nám síce prvý deň pršalo, potom bolo však 10 dní dobre. Následne boli ďalšie 2-3 dni ťažké, ale to sme čakali, v Tatrách bol ešte sneh. Potom pršalo až niekde na Myjave, ale taký karpatský dážď je skôr osviežujúci ako strašidelný.

Mesiac na nohách s ťažkým batohom, to človek zrejme potrebuje aj nejakú prípravu.

Jasné. Som taký landscape fotograf-amatér, teda fotím prírodu (na Instagrame patrik.es, na Facebooku Patrik Slanina Photography), a s ďalšími chalanmi chodíme často na túry. Väčšinou tak, aby sme boli na vrchole pred západom alebo východom slnka. Takže ja som mal niečo v nohách, ale priateľka Dominika bola predtým na turistike možno dvakrát. No keď som jej o tom povedal, povedala: „Super, paráda, prečo nie?“ Tak sme do toho išli.

Takže to nie je ani tak o kondičke…

Nie. Ono to je o hlave, mladý človek toho vydrží veľa. Naše telo je stavané tak, že proste vydrží. Pokiaľ na takej dlhej ceste niečo zlyhá, tak pokiaľ nehovoríme o nejakej fyzickej ujme, ako napríklad zlomenina, tak všetko ostatné je v hlave.

Keď sa človek chystá na takúto dlhú cestu, naplánuje si podrobne každý deň alebo to nechá skôr na spontánnosť?

Ja som to mal predplánované ako blázon! Vo vtedajšom bratislavskom byte sme na stene mali nalepenú obrovskú mapu a mali sme presne vyznačený každý jeden deň. Mali sme aj približnú predstavu o tom, kde budeme spať – či to bude útulňa, alebo posed, stan či lacné ubytovanie. Naozaj sme to mali veľmi dobre pripravené.

Po týždni sme stretli dvoch chalanov, Ondra a Triza, a tí nemali naplánované absolútne nič. Potom sa k nám pridali a boli fakt super parťáci! No a boli aj radi, lebo niektoré vysokohorské chaty, ktoré by inak neboli otvorené, som obvolával aj týždeň dopredu, či by nás boli ochotní ubytovať. A ľudia v horách sú úplne iní ako v meste – sú dobrosrdeční, sú to super ľudia, ktorí ti pomôžu. Zaujímajú sa o ďalších turistov. V lese každý vie, čo je to SNP okrem tej historickej udalosti.

Bola aj kríza?

No jasné, ja som mal krízu hneď druhý deň (smiech). Dovtedy to bol pre mňa naozaj najkrajší mesiac v živote, vtedy som ešte nemal syna. Ale ide o to, že tam si ďaleko od tohto všetkého. Nevidíš električky, trolejbusy, nezväzuje ťa pracovná doba, nikto ťa nehnevá. Ráno sa zobudíš, oblečieš sa, obuješ si topánky a ďalej kráčaš. Je to úplná očista.

Ale bolo to ťažké. Druhý deň sme boli na útulni Čierna hora, na kopčeku pri Svidníku, bola tam aj rozhľadňa a všetko bolo veľmi pekné. Ale keď zistíš, že všade okolo je mokro, aj drevo je mokré a nemáš čím zakúriť, tak je tá kamenná chata hrozne studená. Až neskôr som sa dozvedel – a dokazuje to, že som sa predtým málo pripravoval –, že brezové drevo sa dá zapáliť, aj keď je mokré. Mali sme prejdených 18 km a pýtal som sa, čo tam robíme. Mali sme pred sebou ešte 780 km. Pred nami bol samý les, hocikde na nás mohol vybehnúť medveď alebo diviak, mal som zodpovednosť za frajerku… V tom momente som chcel zísť z útulne do Svidníka a sadnúť na prvý autobus do Bratislavy. Na druhý deň som sa zobudil a už bolo všetko v poriadku.

Dominika mala fyzický problém – natiahla si postranný väz v kolene. Stalo sa to už asi po 5 dňoch, ostávalo teda približne 25 ďalších dní. Každé ráno sme koleno bandážovali a videl som, že ju to naozaj bolí. Keď sme sa blížili k Telgártu, čo je brána do Nízkych Tatier, povedal som jej, že tam končíme a Cestu hrdinov SNP dokončíme niekedy inokedy. Povedala, že nie, že to dá. Ona je väčšia frajerka ako my traja chalani dokopy – to už s nami boli aj Ondro a Trizo. Dominika bola väčšia hrdinka, ja som strácal optimizmus. Keď si predstavíš, že na chrbte nesieš asi 15 kg a do toho máš pochrámané koleno…

Čo všetko ste niesli v batohu? Bez čoho sa človek nezaobíde 30 dní?

Prvé dva dni mal batoh asi 18 kg. Ešte pred Svidníkom sme ale pretriedili veci a nepotrebné poslali domov – stan, jednu karimatku… Zbavili sme sa asi 5-6 kg. Aj tak bolo po ceste veľa posedov, útulní, chát, takže stan sme nepotrebovali. Nakoniec sme mali asi 14 kg, čo bolo stále ťažké, ale akceptovateľné.

A čo treba? Obrovský batoh, ja som mal 70-litrový, karimatku, spacák, maximálne dve tričká, ponožky tiež 2-3 páry. Na striedačku sa to preperie, a keď si skrátka tak dlho v lese a stretneš maximálne srnky, tak to, že smrdíš, ti vôbec nevadí. Zvykneš si na to (smiech). Ďalej maximálne jednu mikinu a bundu – po Tatry sme mali zimnú, potom sme ju poslali domov. Ďalej potrebuješ zapaľovač na oheň, mačky do Tatier, paličky, dobrú obuv a niektorí hovoria, že aj sandále alebo tenisky, niečo ľahšie na asfalt.

A čo jedlo a voda?

Nepotrebuješ toho so sebou veľa. Cesta SNP vedie aj cez dediny. Nie je to žiadna Pacifická hrebeňovka, že dva týždne nič nevidíš a nikoho nestretneš, takže sa to dá zvládnuť.

No a nejaká čokoláda alebo hroznový cukor na energiu?

Áno, to je asi jediné, čo sme mali z toho, čo na túre treba mať (smiech). Čo sa týka stravy, brali sme to tak ako celú turistiku – čiže sme si to chceli užiť. Jedli sme chlieb, slaninu, horčicu a cibuľu. A bolo to parádne! Na tej trase je úplne jedno, čo ješ. Jedli sme to, čo bolo – čokolády, oriešky, niekde po ceste sme v šenku kúpili horalky a podobne. Keď sme boli mimo civilizácie, robili sme si sáčkové polievky alebo cestoviny.

Jedol som prakticky všetko a schudol som 10 kg.

Ako vnímaš Cestu hrdinov SNP? Čo ti dal ten mesiac?

Cesta neznamenala žiadny stres. Išlo o to, aby sme vypadli z reality. Vrátili sme sa k takému primitívnemu spôsobu života, že sme riešili len to, koľko odchodíme, kde budeme spať a čo budeme jesť a piť. Úplne sme si cestu užívali. Niektorí to berú tak, že musia mať nachodených tisíce kilometrov, musia mať topánky za tisíc eur a podobne. Napríklad aj športovci to berú vážnejšie.

Pre nás to bolo ale o tom, aby sme viac spoznali Slovensko, zabavili sa. Užívali sme si to, cesta pre nás bola cieľ. Aj keby sme boli skončili po 100 km, neprekážalo by nám to.

Bol to mesiac úplne bez stresu. Keby tak ľudia žili aspoň jeden mesiac v roku, určite by boli zdraví a spokojnejší. Táto cesta ťa naučí, aby si bol šťastný sám so sebou.

Turista, fotograf, ale očividne aj spisovateľ. Pod menom Patrik Slanina sme v Martinuse našli knihu… Aké je pozadie knihy Červená?

Keď som išiel na SNP-čku, plánoval som si zobrať 2,5 kg zrkadlovku + nejaké 2 kg širokouhlé objektívy + asi 3 kg statív. Asi týždeň pred odchodom som si uvedomil, aká váha by to bola, tak som to zredukoval len na foťák. Tri dni pred odchodom som si povedal, že bude stačiť telefón (smiech). Ďalej som si každý deň plánoval do zošita zapisovať, čo sme zažili, a potom napísať knihu. Okrem toho sme ale na stránke Cesty hrdinov SNP písali každý deň reporty – je to live sledovanie turistov, kde si to následne ľudia prečítajú a píšu komentáre typu „wau, vy ste borci!“ a podobne.

Dopadlo to tak, že do zošita som písal len cestou vo vlaku do Kysaku. Na druhý deň som si povedal, že kašľať na fotky, kašľať na zápisky, budem si to len pamätať (smiech). Potom sme teda písali už len tie reporty.

A z nich si, predpokladám, potom napísal knihu.

Ako prvý knihu o SNP-čke napísal Ondro, jeden z tých dvoch chalanov, ktorí sa k nám pridali. Keď sme boli na jej krste, pýtal sa ma, kedy bude hotová moja. Vtedy som nemal napísané ešte ani slovo. Stavili sme sa, že do roka bude hotová.

V práci som dal výpoveď a začal som písať. Posťahoval som si všetky reporty, vytlačil som ich a začal som ich spájať, niečo rozvíjať a podobne. Kniha je napísaná v dvoch postavách: niektoré kapitoly v mojom mene, niektoré v Dominikinom, ale všetko som písal ja. Nepravidelne sa to strieda.

Knihu som písal asi polroka vkuse, od rána do večera. Je o nás dvoch, o našom vzťahu, o historických súvislostiach, o faune a flóre… Nie je to turistická príručka, ale cestopisný román.

Pre človeka, ktorý nie je spisovateľ, nevyštudoval umenie, literatúru, ani žurnalistiku či médiá, a podarí sa mu vydať knihu, ktorá sa dostane do Martinusu, dokonca do kamenných obchodov a dokonca 2-3 dni bola medzi 100 NAJ, je to naozaj neopísateľný pocit.