Nedávno sme napísali článok o najhorších povolaniach v histórií. Vďaka veľkej odozve sme sa rozhodli napísať podobný článok, ktorý sa bude zameriavať na tri najkurióznejšie povolania, ktoré sa v histórií mohli objaviť. Predsa len ľudia v minulosti sa museli živiť najrôznejšími spôsobmi.
Remeslá, ktoré nám dnes pripadajú nevšedné až kuriózne, boli kedysi samozrejmé. Vyplývali z módneho diktátu, tlaku spoločenského postavenia, ľudského rozmaru alebo naopak prirodzenej potreby.
Trhač kostíc
Boli to ústne dutiny veľrýb, ktoré sa stali poskytovateľom módneho fenoménu po niekoľko storočí. Rohovité dosky
nachádzajúce sa vo veľrybích ústach slúžia k filtrácií drobných živočíchov z vody. Trhači kostíc, ktorí tento surový materiál spracovávali, pôsobili v Holandsku, Anglicku, Dánsku, v nemeckých mestách, ale napríklad aj vo Viedni či Prahe. Ich prácou bolo vylámané dosky očistiť, železnými kolmi rozsekať, naštiepiť a znova očistiť do podoby prútov rôznej dĺžky a hrúbky.
Kostice sa stali hitom módneho odvetvia a doplnkov predovšetkým vďaka svojím vlastnostiam. Mali ľahkosť, ohybnosť, pružnosť a pevnosť. Boli využívané pre výrobu korzetov, krinolín, klobúkov, ako výstuž golierov, topánok, dáždnikov, slnečníkov, škrabadiel, palíc, bičíkov, udíc, rukávov či tovaru z galantérie.
Madame a Monsieur toilette
Aj napriek tomu, že v období staroveké Grécka či Ríma boli verejné toalety bežnou vecou, zanikli spolu s antickými civilizáciami. Kým bol tento zvyk opäť zavedený na konci 18. storočia a predovšetkým v priebehu 19. storočia, museli si ľudia na verejných miestach vystačiť len s parkami, úzkymi uličkami, brehmi riek alebo aj temnými kútmi. V roku 1797 bolo v Bayreuthu vydané úradné oznámenie zakazujúce vykonávať potrebu na verejných miestach, pri domoch, v priechode za domovými dverami.
Ako riešenie tejto nepríjemnej situácie na verejnom mieste sa v 18. storočí vyvinulo remeslo tzv madame či monsieura toilette alebo inak kadibabka alebo kadidedko. Naozaj vtipné no výstižné pomenovanie. Títo ľudia zaisťovali servis tzv. mobilného verejného záchoda. Ženu či muža vykonávajúceho toto remeslo bolo možné stretnúť na frekventovaných verejných miestach, napríklad na trhoviskách. Oblečení boli v mohutných kožených plášťoch a boli vyzbrojení vedrami. Človek, ktorý ich platené služby využil sa posadil na drevenú kaďu a bol zavinutý do mohutného plášťa tak, že mu bola viditeľná len hlava.
„Špeciálny“ Mastičkár
Nie je to úplne presný názov tohto povolania, pretože človek, ktorý to vykonával, nemiešal len masti, ale je to jedno z najpresnejších pomenovaní v slovenčine. Dúfame, že sa nám podarí ho priblížiť.
Pracovná sezóna pre mastičkárov nastala už na jar. Vyrazili do okolitých lesov a vyhľadávali mraveniská, z ktorých vyberali mravčie kukly. Na ich zber používali niekoľko metód. Aby sa dostali najľahšie ku kuklám, bolo treba vrchnú časť mraveniska najskôr preosiať. Sitom prepadli na zem, kde bola položená šatka na mravce a kukly. Potom sa do zaviazanej šatky vložili nejaké vetvičky, pod ktoré preniesli mravce svoje kukly. Potom zostávalo už len mravcov
zmiesť. Úspešný denný zber znamenal až 5 kilogramov kukiel.
Mastičkári ale často trpeli na mravčie uhryznutia. Ruky mali často vyžraté až do mäsa mravčou kyselinou, ktorú dostávali naozaj často vo veľkých dávkach z celého mraveniska . Na ochranu zvykli používať brusnicovú šťavu. Získané kukly následne predávali ako vtáčie kŕmenie. Ďalej zo získaných kukiel spracovávali lieh a predávali túto medicínu, ktorá tlmila napríklad aj bolesti kĺbov. Často z nich ale robili aj samotné masti, preto sme zvolili aj ten názov.