TOTO je pravá láska! Milujúci otec nosí svojho postihnutého syna na chrbte a ukazuje mu najväčšie krásy Slovenska!
Benkovci sú odjakživa vášniví turisti. Zdolávanie končiarov ich spojilo a to puto bolo tak silné, že ho nič nerozdelí. Od ich záľuby ich neodradil ani fakt, že ich milovaný synček trpí ťažkým telesným hendikepom. Rodina v tom nevidela žiadnu prekážku – osudu treba čeliť so vztýčenou hlavou a netreba sa nechať zlomiť. Otec Vojtech neváhal ani sekundu. Zbalil invalidný vozík, syna si vyhodil na plecia a spoločne objavujú tie najkrajšie zákutia našich majestátnych veľhôr.
„S manželkou sme sa zoznámili pred 18 rokmi práve pri turistike. Prvýkrát sme sa videli na chate v sedle Ďurková pod Chabencom. Manželia sme 16 rokov a náš Luki mal teraz v júli dvanásť. Narodil sa predčasne. Pri komplikovanom pôrode dostal krvácanie do mozgu a zatiaľ to stále nerozchodil. Asi najviac bolo zasiahnuté pohybové centrum. Inak je celkom v pohode, po mentálnej stránke nie je ďaleko od normálu a komunikačná oblasť je jeho doménou – spoločnosť ľudí má veľmi rád,“ prezradil Vojtech Benko. „S manželkou sme boli nadšenými turistami, aj keď sme sa ešte nepoznali. A tak ako nás turistika spojila, tak nás drží pohromade doteraz. Je veľa oblastí, v ktorých sa veľmi nezhodneme, ale turistika nám pomáha všetky nezhody prekonať. V prírode, kde si každý z nás po svojom vyčistí hlavu a utrasie svoj rebríček hodnôt, stále dokážeme nájsť spoločnú reč,“ dodal.
Zo začiatku si trúfli len na dostupné trasy, kam sa bez problémov dostali aj s kočíkom si vozíkom, neskôr však nabrali odvahu aj na strmšie a krkolomnejšie výstupy. „Zo začiatku, keď Luki mal problém aj so sedením, sme chodili všade tam, kam sa dalo ísť na kočíku. Potom, keď zvládol samostatný sed a stoj s oporou, vybrali sme sa aj na miesta, kde sme sa dokázali presunúť tak, že som Lukáša odniesol na rukách, na chrbte, na „koni“, poprípade posúvaním pred sebou. Zatiaľ väčšinu miest, na ktoré sme sa vybrali, sme zdolali s menšími alebo aj väčšími problémami vďaka tomu, že ho ešte stále vládzem nosiť. Najväčší problém je, keď ideme do exponovanejšieho terénu a manželku chytá paniku z toho, že môžem s Lukim na rukách alebo chrbte stratiť rovnováhu, pošmyknúť sa alebo zakopnúť. Ale keď sa nám podarí dostať na nejaké pekné miesto, napríklad ako naposledy na Klenovský Vepor, máme obrovskú radosť, že náš Luki sa dostal na miesto, ktoré sme spoločne s manželkou pravidelne navštevovali, ale pre neho, ak nezačne chodiť, ostane stále neprístupné,“ približuje otec.
Napriek tomu, že je to pre Vojtecha neraz enormne fyzicky náročné, úprimná synova radosť po zdolaní vrcholu je na nezaplatenie. „Možnosť ukázať vlastnému synovi niečo, čo ja pokladám za výnimočné, je pre mňa najväčším zadosťučinením za všetku námahu, ktorú pri tom musím vynaložiť. Aj keď si najbližšie Luki väčšinou nevie spomenúť ani na názov jaskyne, hradu, doliny, vrchu, na ktorom sme boli. Ale často si spomenie na nejaký zážitok, ktorý sa k danému miestu viaže, alebo na milé stretnutie s ľuďmi, s ktorými sa nám skrížili cesty.“