Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

V ZAJATÍ NEGATIVIZMU

Negativizmus, negatívne myšlienky, negatívne slová rinúce sa z úst, alebo písmenká plné zloby vychádzajúce spod prstov. Pálčivé, boľavé. Sú všade okolo nás. Sypú sa na nás bez ohľadu na to, či sa nám to páči, alebo nie.
Negativizmus je všade. V televízii, v reklamách, prenasleduje nás v práci, doma, nie je už ničím ojedinelým, že sa tíško, nenápadne, neviditeľne ako duch vkráda aj do nášho voľného času. Negativizmus sa stal len ťažko (ak vôbec) oddeliteľnou súčasťou našich životov.
Dobrovoľne, bez mučenia sa priznávam, že u mňa tomu nie je inak, aj keď sa všemožne snažím brániť a chrániť. Snažím sa to, čo sa dá zmeniť, a keď sa niečo zmeniť nedá, zvyknúť si. Veď sa aj vraví, že človek si dokáže zvyknúť aj na šibenicu.
Pravdou však je aj to, že som si stále celkom nezvykla, že mnohí negativizmom tak „napáchli“, že sa ich drží ako kliešť. Nepozdáva sa mi, že sme si akosi rýchlo a ľahko zvykli na všetkom a na všetkých si všímať IBA chyby, kritizovať, ofrfľávať a „dávať dole“.

Všetci sme sa ocitli v okovách negativizmu a čoraz viac mu podliehame a obklopujeme sa ním. Niektorí už aj dobrovoľne, nehľadajúc iné spôsoby a cesty. Lebo už sme si odvykli hľadať v tom čo nás obklopuje, v každom človeku to pekné, čarovné a výnimočné, čo možno nie je viditeľné na prvý a niekedy ani na druhý či tretí pohľad.

Sme príliš pohodlní, leniví hľadať. Objavovať. A tak sme pasívni. Zameraní jednosmerne. Príliš málo cítime, vnímame, alebo necítime a nevnímame vôbec. Nevšímame si nič a nikoho okrem seba samých. Sme až dychvyrážajúco zahľadení do seba.

Pixabay.com

Možno neustále ponosovanie sa a kritizovanie mnohým ľuďom robí radosť. Možno sa cítia na malú, prchavú chvíľku menej nešťastní, menej frustrovaní, menej prehliadaní, menej zakomplexovaní…

Menej…

Možno sú tí „nešťastníci“ už tak plní, preplnení a presýtení zlých jedovatých emócií, že si nemôžu pomôcť a musia sa na niečom, no najčastejšie na niekom „vybiť“, aby sa u nich dostavil krátkodobý pocit úľavy, ktorý zmizne rovnako rýchlo do nenávratna ako para nad hrncom.

Žiaľ, každý z nás je niekedy zhmotnením boxovacieho vreca. Veď je to také lákavé. Také príťažlivé. Uderiť si, kopnúť. Povedať či napísať niečo štipľavé. Niečo, o čom sme presvedčení, že zabolí. Naštrbí rovnováhu. Vyvedie z konceptu harmónie. Veď prečo by mal byť niekto šťastný, keď ja nie som?!

Pixabay.com

Budem ako vždy úprimná. Nemám zaručený recept ako sa brániť proti negativizmu, ktorý na nás číha na všetkých frontoch a ešte o kus ďalej. Aj ja, tak ako mnohí z vás sa obávam, že vsajem ako špongia negativizmus a že sa ním pošpiní to, čo je na mne a vo mne najvzácnejšie. Bojím sa, že sa tiež stanem jednou z tých nešťastných. Bojím sa, že sa jedného dňa ocitnem v jeho spároch a že už viac nebude cesty späť. Najviac sa bojím toho, že sa zmením. Že už viac nebudem sama sebou. Že prídem o svoje dokonale nedokonalé ja. Že sa ocitnem v klietke a už sa viac z nej nedostanem von.

Našťastie mi často pomôže sa na nejakú dobu úplne odmlčať. Uzavrieť sa do svojej bubliny. Zmiznúť z povrchu zemského. Keď sa čo i len na malú chvíľu, na pár dní odmlčím, utriedim si myšlienky v hlave, ktoré sa mi ako typicky netypickej žene roja ako včely v úli, vypnem, zavriem za sebou všetky dvere, dám si skrátka „pohov“. Od všetkého. Od všetkých.

Pretože áno. Všetko, čo sa okolo nás deje, všetko čo sa o nás hovorí sa nám ukladá kdesi hlboko POKRAČOVANIE NA DRUHEJ STRANE

Mohlo by sa vám páčiť

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií