Spievajú väčšinou v angličtine, aby neboli veľmi odhalení. V dokumente o slovenskej hudbe hltajú každú minútu. Toto je kapela Family Friend

Trnavská 4-členná kapela Family Friend to má pekne našliapnuté. Majú stabilnú fanúšikovskú základňu, kopu odohraných koncertov aj prvý oficiálny videoklip. Lenka a Martin Molnárovci nám porozprávali, aké to je, keď sú v kapele súrodenci, prečo spievajú hlavne v angličtine a čo im vohnalo slzy do očí.

Vieme, že Lenka, jediná žena medzi chlapmi, nepatrí medzi zakladajúcich členov. Kto a kedy založil kapelu?

Martin: Ja som bol ten prvotný impulz (smiech). Bolo to v zime, tuším na prelome rokov 2013/2014. Nejaký čas predtým som hral v skupine so strýkom a ďalšími ľuďmi – ich repertoár tvorili najmä covery, Elán, Hex a podobne. Bola to skôr partia kamarátov, ktorá sa zišla raz za pár týždňov a zahrala si. Keď si spomínaný strýko kúpil bicie, začali sme spolu viac hrávať. Doniesol som aj moje vlastné pesničky. Po nejakom čase som zavolal Lenku, myslím, že od začiatku som s tým rátal.

Máme aj rovnaký alebo veľmi podobný hudobný vkus. Už dávnejšie sme sa bavili o tom, že by sme raz chceli nejaký spoločný projekt. Tak som do toho Lenku zaangažoval, aj keď veľmi nechcela, lebo sa hanbila.

 

Lenka, ty si sa hanbila?

Lenka: Áno, doteraz sa hanbím (smiech). Ale práve pôsobenie v kapele mi veľmi pomohlo v prekonávaní samej seba. Vždy som bola pred koncertom vydesená na smrť, nevedela som, čo mám so sebou robiť. Aj texty som si brávala na pódium, lebo som sa bála, že dostanem okno. Teraz si to oveľa viac užívam, i keď strach je tam stále.

Martin: Prežíval som to podobne, ale teraz to už nie je ani tak strach, ako skôr vzrušenie. Beriem to tak, že keď ešte pred koncertom prežívam nervozitu, je to znak toho, že mi na tom ešte záleží.

Neprekáža v kapele súrodenecký vzťah? Dokážete spolu fungovať aj na pódiu?

Martin: V kapele máme skôr profesionálny vzťah, snažíme sa veľmi nehádať (smiech).

Lenka: Vôbec to nie je problém, ale v rámci kapely sa „pohádať“ vieme najviac práve my dvaja – preto, že sa najlepšie poznáme a vieme, že si to môžeme dovoliť.

https://www.instagram.com/p/BpPxY7FA-7h/

Lenka, aký je to pocit byť jedinou ženou v skupine? Majú pred tebou ostatní rešpekt?

Lenka: Vždy som sa cítila lepšie v mužskom kolektíve, viac som si s nimi rozumela. Mám pocit, že chalani ma berú rovnocenne – aj často prenášam nástroje a podobne (smiech).

Hráte indie rock s prvkami iných žánrov. Môžete to bližšie špecifikovať?

Martin: Nemám veľmi rád žánrovanie. Ale jasné, že máme aj také typicky znejúce skladby, pri ktorých som sa inšpiroval hudbou zo zahraničia, najmä z Veľkej Británie (napríklad Franz Ferdinand, Two Door Cinema Club, Circa Waves). Je to jednoduché, melodické, rytmické, tanečné, príjemné. To je ten blueprintový indie rock. No máme aj tvrdšie pesničky, ktoré by som charakterizoval ako garage rock či miestami až noise rock.

Väčšina vašich songov je v anglickom jazyku. Prečo väčšina Slovákov nespieva v slovenčine? Nie je taká príťažlivá?

Lenka: Nedávno som počula myšlienku, že keď človek spieva v slovenčine, je akoby viac odhalený. Možno aj preto som skladala viac v angličtine. Ale keď som teraz vymýšľala nové veci, uvedomila som si, že ma to viac ťahá práve k nášmu materinskému jazyku. Tak uvidíme, čo z toho bude. Už sa jej menej bránim ako kedysi.

Martin: Všetci vieme, že ťa ovplyvnil Ostrov hudby (smiech).

Takže ste videli tento dokument. Čo si o ňom myslíte? Celkovo o slovenskej hudbe, jej budúcnosti, možnostiach, o našich hudobníkoch…?

Martin: Pozeral som to v noci a hltal som každú minútu. Hneď som písal Lenke. Bol to neskutočne dobrý, hrejivý pocit. Presne to sme potrebovali; pretože síce máme veľa schopných a šikovných muzikantov s obrovským potenciálom, nevedia sa dostať ďalej ako do Česka, Poľska, možno Maďarska. Takto sa naša hudba dostala až do Holandska na festival, na ktorý chodia aj poprední dramaturgovia z BBC a podobne. Cítil som naozaj veľkú hrdosť a určite aj motiváciu.

Koncom novembra ste predstavili nový (a zatiaľ prvý) videoklip k skladbe June. Ako prebiehalo nakrúcanie?

Martin: Mali sme šťastie. Oslovili sme Romana Stráňaia, ktorý robí oveľa väčšie veci (reklamné videá a podobne). Aj povedal, že klipy už tak často nerobí, ale nakoniec sme sa dohodli – povedal, že spraví výnimku (smiech).

Lenka: Našla som ho ako vlogera, ktorý si pre seba nakrúca videá, ale na skutočne vysokej úrovni. Nemal veľa fanúšikov, no jeho tvorba bola naozaj parádna. Tak som mu skúsila napísať. Až potom sme zistili, aká je kapacita – filmmaker, ktorý točí aj pre televízie. Hlavné je, že sme si sadli ako ľudia.

Martin: Mali sme scenár, ale nechali sme mu voľnú ruku. Keď povedal „toto je dokonalé, to tam chcem,“ nechali sme to naňho, aj keď sa to celé predĺžilo o niekoľko hodín. Určite ho všetkým odporúčame, je to skvelý človek.

Bola to vaša prvá skúsenosť pred kamerou…

Lenka: Hej. Nevedeli sme si predstaviť, ako to funguje, čo budeme robiť. Ale chceli sme tam byť všetci štyria, aby si nás ľudia tak zafixovali, aby si našu hudbu spojili aj s naším výzorom. A aj zostavenie scenára nám veľmi pomohlo.

Martin: Keď sa na to spätne pozriem, hovorím si, že wow, vyzerá to fakt profesionálne. A je to veľmi dobrý pocit!

Lenka: Keď nám Roman poslal prvú verziu, mali sme slzy v očiach. Chcel ešte dolaďovať nejaké veci, ale my sme boli nadmieru spokojní už vtedy.