Hudobník Peter Kravárik, tiež známy ako Homes: Vzťah s gitarou je ako so ženou – musí dýchať a byť flexibilný

Od ôsmich rokov hrá na gitare, bol na turné s raperom Egom a ako jediný na Slovensku aj v Česku spieva všetko falzetom. Do našich hudobných vôd vniesol prúdy nefalšovaného kvalitného indie, ktoré u nás doteraz chýbalo.

Predstavujeme vám 20-ročného speváka, skladateľa a multiinštrumentalistu Petra Kravárika, ktorý vystupuje pod menom Homes.

Hovorí sa o tebe ako o talentovanom gitaristovi. Kedy ti učaroval tento hudobný nástroj?

Keď som mal 8 rokov, dostal som prvú gitaru a začal si brnkať Smoke On the Water, potom ma rodičia zapísali na základnú umeleckú školu.

Čo nasledovalo?

ZUŠ-ka ma ako dieťa nebavila, ale vznikali na nej prvé školské kapely (viac-menej iba pre srandu, krásne spomienky), potom vznikla prvá mimoškolská metalová kapela, keďže som vyrastal na metale.

Metal? Tam si sa ale zrejme ako doma necítil.

Cítil, otec si zo mňa doteraz robí srandu a pripomína mi, ako som v rozhovore pre lokálnu televíziu na otázku, či niekedy zmením žáner, odpovedal: „Nikdy, metal navždy.“ Skôr išlo o prirodzený vývin, menil som sa, začali ma baviť iné veci a hlavne konkrétne v kapele, v ktorej som bol, som sa po čase necítil dobre a nevidel som v nej budúcnosť. Vždy som chcel hudbu tvoriť inak, odlíšiť sa od „lokálnych kapiel.“ Smerovalo to presne tam, kam som nechcel. Mal som pocit, že by ma brzdila. To vôbec nemyslím povýšenecky alebo v zlom, s chalanmi sme doteraz kamaráti a veľmi im držím palce. Sú šikovní hudobníci, len sme si nepasovali.

Kedy a ako nastal tento zlom?

Spoznal som gitarového virtuóza Tommyho Emmanuela. S otcom sme išli na jeho koncert do Košíc, ktorý ma dojal. Človek vtedy nechápe, ako dokáže hudba vyvolať toľko emócií. Sedel som úplne vyvalený. Otec mi tam kúpil knihu, v ktorej boli noty jeho pesničiek, celý jeden album. Nasledujúci týždeň som s touto knižkou prišiel na hodinu gitary a dal ju učiteľovi s tým, že toto je to, čo chcem hrať.

Takže inštrumentálna hudba v štýle Emmanuela.

Presne to bola moja prvotná vízia: že svet dobyjem gitarou rovnako ako on. Začal som veľa hrať – nielen jeho veci, ale aj iných gitaristov. Stále to však bolo len na inštrumentálnej úrovni, lebo odmalička som bol v tom, že neviem spievať. Začal som tiež písať vlastné inštrumentálne veci, ani som nerozmýšľal nad spevom.

Koľko času si vtedy denne venoval gitare?

Vždy som k tomu pristupoval prirodzene, nenásilne. Niekedy som tri dni nehral, inokedy som ju držal v rukách celý deň. Vzťah s gitarou je ako so ženou – musí dýchať a byť flexibilný.

Následne si pred 3 rokmi nahral svoju prvú vec – inštrumentálnu verziu piesne Lean On od Major Lazer.

Chcel som pretvoriť nejakú známu vec, no zároveň cover spraviť po svojom. Som neskutočne smutný z toho, kam sa uberá gitarová inštrumentálna hudba vo svete. U 90 % ľudí znejú covery rovnako. Robia to v jednom ladení, dookola sa opakujú 4 akordy. Preto som spravil Lean On a extrémne som sa na tom vybláznil. Vytvoril som si vlastné ladenie, lebo som refrény chcel zahrať na flažoletoch (pre vysvetlenie si môžete pozrieť napríklad toto video – pozn. red.). Požičal som si mikrofón od svojho učiteľa gitary a nahral to doma v obývačke. Klip mi natočil kamarát.

Aké boli ohlasy?

Ľudia z okolia zistili, že robím hudbu, boli nadšení a zdieľali to. Niektoré médiá o tom napísali články, dokonca aj americký portál o elektronickej hudbe www.edm.com. Vďaka tomu klip videlo aj množstvo ľudí zo zahraničia. Na Twitteri to zazdieľal jeden z producentov Major Lazer, neskôr zase na Instagrame producent, ktorý spolupracuje so Skrillexom.

No a potom to prišlo. Tvoja prvá vlastná skladba Youth (Mládež).

Áno, nahral som ju a zároveň som k nej chcel vytvoriť aj kreatívny videoklip, spojiť čo najviac mladých ľudí z celého sveta. Napísal som asi milión správ a mailov neznámym ľuďom: gitaristom, ktorých som poprosil, aby sa nahrali, ako túto pieseň hrajú, a zároveň ostatným, aby sa natočili s nápisom Youth kdekoľvek na svete. Vyžadovalo si to veľa nervov, prosenia aj buzerovania, ale nakoniec sa mi to podarilo zostrihať a dať von.

A naspieval ju známy slovenský raper Ego.

V čase, keď som dával dokopy tento klip, Óčko vyhlásilo konkurz a hľadali ľudí, ktorí by s Egom išli na turné. Viac-menej zo srandy som poslal cover Leon On. O pár dní mi prišiel mail, že si ma Ego vybral. Časom sme sa skamarátili, no mal som školu a po víkendoch cestoval do Prahy na rôzne natáčania, skúšky, koncerty. Ego mi poslal inštrumentály k jeho hudbe s tým, že sa mu páči moja hudba a mám si do toho niečo vymyslieť. Nakoniec som s ním odohral turné. Tiež som ho pozval do klipu k Youth – natočil som ho s načarbaným nápisom v backstagei. Videoklip vyšiel na konci turné, a keďže v ňom bol aj on, pustil som mu pesničku.

Jedného dňa som sa zobudil na to, že mi volá Ego. Povedal, že je práve v Poprade (Peter je z Kežmarku – pozn. red.) a má text k mojej hudbe. Prišiel ku mne a cez víkend sme to nahrali v obývačke.

To bol ale len jeden song. Čo nasledovalo?

No, skončilo sa mojich 5 minút slávy (smiech). Zverejnil som ďalšiu inštrumentálku, no nemala zhliadnutia ani žiadne ohlasy. Nič. Napokon ju zverejnil najväčší gitarový label, čo tomu dosť pomohlo. Ďalej som spolupracoval s viacerými umelcami – napríklad so speváčkou Ronie, s raperkou Aless. Mal som aj projekt Reverie Platoon, kde spieval Matej Komlóši. Pokračovala aj spolupráca s Egom, tento rok som mu spravil hudbu na album Precedens a odohral s ním ďalšie turné.

A potom si konečne začal spievať.

Vždy ma veľmi lákal falzet a mojím najväčším snom bolo robiť hudbu s falzetom, ale nevedel som to. Dokonca som sa k nemu snažil prinútiť aj Maťa v Reverie Platoon, no nesedelo mu to. Veľmi dlho som to skúšal a učil sa podľa tutoriálov na YouTube, stále to však nešlo. Raz, keď sme sa rozlúčili s priateľkou a odišla, som to skúsil. A bolo to tam. Úplne z ničoho nič, doteraz neviem ako, som spieval vo falzete, tak som sa len snažil prísť na to, ako som k tomu dospel a zapamätať si to.

Ako si prišiel na meno Homes?

Páčilo sa mi, keď mali sóloví umelci meno podľa nejakého podstatného mena v množnom čísle. Zároveň som mal v tom čase veľmi rád album Home, Like Noplace Is There od americkej kapely The Hotelier. Doteraz ten album zbožňujem, má v sebe obrovskú emóciu. Do toho som ešte aj trochu šprtal do budhizmu a veľmi sa mi páčila myšlienka, že domov nie je jedno fyzické miesto – bydlisko, ale stav, v ktorom sa cítiš dobre, bezpečne, šťastne, kde cítiš lásku. Chcem, aby o tom bola moja hudba. Aby ľuďom vytvárala takéto domovy.

Prejdime k tvojej najnovšej piesni Loveable. Hudba je precítená, melancholická, text silný. Pre koho si ju napísal?

Je inšpirovaná blízkou osobou, ktorá je neskutočne milá, dobrá, pozitívna, je jednou z najláskavejších ľudí, akých som stretol. Zrazu sa predo mnou rozplakala, bola úplne zlomená. Hovorila, že sa nenávidí, nemôže žiť sama so sebou. Skrátka úžasný človek, ktorý sa nemá rád kvôli tomuto svetu. Neznášať môžeme druhých ľudí, ale prečo sami seba? Prišiel som na to, že v našej spoločnosti je láska k sebe samému tabu. Nebola to len ona; viacerí z môjho okolia sa nenávideli. Takisto nemám rád homofóbiu – ako môže niekto druhému povedať, koho môže ľúbiť a koho nie? Do Loveable som dal všetko, čo by som povedal týmto ľuďom, ktorí trpia kvôli hlúposti druhých.

Sledujte jeho kanál na YouTube alebo stránku na Facebooku. Takisto si jeho hudbu môžete vypočuť na Spotify či Soundcloud.