Hovorí sa, že skutočná láska je len jedna. Za celý život. Keď ju stratíš, keď od teba odíde, už to bude len niekto ďalší v poradí. Čo ak to nie je tak úplne pravda?
Nič ma nedokáže dostať na mužovi viac ako úprimnosť. Aj keď bolí, je reálna, skutočná, a miestami dokonca príťažlivá. Napísal mi pred dvoma dňami správu, ktorá ma prekvapila..
„Vy, ženy, sa tak často sťažujete na mužov, že si občas pripadáme ako to najhoršie, čo vás vo vašich naoko dokonalých životoch mohlo postihnúť. Takmer všetko vo vašom živote smeruje ku tomu, aby ste z nás ulovili tie najlepšie kusy, ktoré ešte na trhu zostali, a potom žili šťastne, až kým sa celé divadlo, a hra na lásku neskončí.
Naháňate sa v dokonalom makeupe, oblečení, profiloch, a pracovnom mieste. Všetko pre to, aby sme si vás všimli, zaregistrovali, zamilovali sa. Ak sa tak náhodou nestane, znenávidíte celé mužské pokolenie, a skúšate na druhej strane. Ponúkate sa tak veľmi, že my sami sme už zabudli, na to, aké to bolo keď sme sa o vás v minulosti snažili. Žiadne rytierske brnenie, ani hlúposti sme na to nepotrebovali. Stačilo, že sme sa zamilovali do toho, kým ste kedysi boli. Tak odlišné, normálne, svojsky nedostupné, a napriek tomu stále sexy, a atraktívne. Dnes o vás vieme všetko na prvom stretnutí, a ak náhodou nemáme milióny na účte, na druhé rande vás nikto z nás nedotiahne. Za pár tisíc, a prázdne sľuby, predáte svoje telo komukoľvek, kto vám niečo sľúbi. Uznávam, občas sa ku vám správame naozaj otrasne, ale nerozumiem prečo pre vás aj napriek tomu vyzeráme stále úžasne..
Miloval som ju. Tak ako žiadnu predtým. Boli sme dokonalý pár, až dokým som jej jedného dňa už nestačil. Neobviňujem ju, viem, že mala pocit, že si po určitej stránke zaslúži viac. Chcela všetko, a čakať na mňa bolo príliš náročné. Snažil som sa, prekvapoval, ocenil, podporoval. Jedného dňa prišla s tým, že ma už nemiluje. Že by som sa mal zmeniť, že by som mal mať tvrdšie lakte, že si chce už založiť rodinu, že chce… Chcela tak veľa, že láska, a úprimnosť zrazu nestačila. O dva dni na to sa po troch rokoch odsťahovala. Po pár mesiacoch som ju stretol, a takmer nespoznal. Dokonalá vizáž, plný dekolt, a po jej boku partner, ktorý ju takmer neregistroval. Vyzerala spokojná, a po chvíli navrhla spoločné stretnutie. Vraj zaspomíname na staré časy. On celý náš rozhovor neregistroval, a so stretnutím zrejme problém nemal. O dva dni na to prišla. Po dlhšom mlčaní sa priznala, že jej chýba „to“ čo sme si spolu vytvorili. Ten čas, kedy som ju počúval, podporoval, či sa s ňou len tak na hlúpostiach smial.. Objal som ju a odišiel. Bola ženou, ktorú som kedysi miloval. Dnes som s tou, ktorú milujem, a ona to cíti rovnako.“
Muži sa ku nám správajú často tak, ako im to my samé dovolíme. Len preto, že všade hovoria o prevrátenej dobe, ženskej dominancií, a kulte nahého tela, sa nemusíme aj my tejto predstave za každú cenu podriaďovať. Práve tá, ktorá si zachová svoju tvár aj keď sa ocitne medzi stovkami dokonalých žien, a čakajúcich mužov, je tou, ktorá nakoniec nájde niečo, čoho sme sa my ostatní dobrovoľne vzdali. Nájde seba, a lásku, ktorá sa jej napriek dnešnej zvláštnej dobe nikdy nevzdá.