NEBOJME SA BYŤ “ZLATOKOPKAMI”

NEBOJME SA BYŤ “ZLATOKOPKAMI”

Nie, nejdem vás milé dámy nahovárať, aby ste si zadovážili chodúle, sukničku ktorá skôr pripomína opasok ako odev, výstrih po pupok, vlasy dlhé po pás a niekoho, kto vám zaplatí všetko po čom vaše peňazí chtivé srdce či botoxom napichané ústočká zapištia. Ani sa nemusíte celé dni producírovať po nákupnom centre ovešaná taškami s menami svetoznámych značiek, ktoré by si iba slepý nevšimol a nasadať do super moderného a hyper, hyper veľkého motorového tátoša, v ktorom ledva dočiahnete na pedále a vyzerá to, že šoféruje batoľa a nie žena. Ani sa nemusíte hodiny potiť vo fitku, každý druhý deň chodiť ku kaderníčke, na manikúru, pedikúru a neviem ešte akú kúru. Nemusíte byť svojmu sushi a luxusu darcovi k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne…

Nemusíte nič. Alebo, niečo predsa…Niečo by sme predsa len mohli. Mohli by sme byť VIAC a MENEJ. Mohli by sme byť VIAC ženskejšie, VIAC “svoje”, MENEJ samostatné, MENEJ emancipované…

Už dlhú dobu mám totižto pocit, že sa až príliš chceme a zo všetkých síl sa snažíme vyrovnať mužom. A to vo všetkom. Dnes už nie je ničím výnimočným, že si samé vláčime ťažké tašky či kufre, samé si vymeníme žiarovku, opravíme pokazený odtok, šéfujeme – nielen doma, ale aj v práci…

Dávno zapadli prachom minulosti tie časy, keď muž bol ten, ktorý zabezpečoval rodinu a žena – manželka a matka sa starala o kŕdeľ detí a “teplo rodinného krbu”. Máloktoré z nás sa v dnešnej dobe uspokoja so životom, v ktorom by sme “iba” rodili budúcu generáciu, starali sa o bezchybný chod domácnosti a o blaho svojho manžela.

Chceme viac. Preto študujeme, celoživotne sa vzdelávame, cestujeme, budujeme si kariéru. Nechceme byť len “žienkami domácimi” a tak je pre nás prirodzené, že sa na chode domácnosti podieľame aj finančne. A je to v poriadku. Ak sú obaja partneri zárobkovo činní, je na mieste, aby si výdavky týkajúce sa chodu domácnosti a rodinného života delili.

No my sme vo svojej samostatnosti zašli ešte ďalej. Ďalej ako ďaleko. Priďaleko. Kamarát, priateľ, nezriedka i manžel nás napríklad pozve na večeru a my vyťahujeme peňaženku. Automaticky. Predsa ho nenecháme, aby zaplatil aj za nás?! Samé si plne financujeme kaderníčku, kozmetičku, výlety, dovolenky, antikoncepciu, aj tú novú kabelku a topánky, ktorým sme neodolali minulý piatok cestou z práce.

Za každú cenu chceme dokázať, že my ženy – silné, úžasné, krásne Ženy s veľkým Ž nie sme horšie ako chlapi. Muži. Nechceme byť na nich prisaté, závislé…Nechceme byť im nič dlžné. A v neposlednom rade nechceme byť “zlaté kôpky”. Myslíme to viac ako dobre, konáme s čistým svedomím a s pocitom, že nie sme “menej” než muži. Ako to už býva, väčšinou nás ani len nenapadne, že týmto, hoci dobre mieneným životným štýlom si sami uťahujeme “slučku na krku”.

A potom príde deň, keď sme smutné, lebo náš drahý milovaný nám sám od seba nekúpi čokoládu, ktorú tak zbožňujeme a sme ochotné rozdýchať aj nejaké to kilo naviac, frfleme, že nám nikdy len tak neprinesie kvety – čo kvety?! Ani jeden malý kvietoček. Ledva, ledva sa ho dočkáme na výročie – ak náš “Pán Božský” nezabudne, či na narodeniny alebo meniny. Sme sklamané, lebo nás “Pán Božský” neobdaruje niečím malým, milým, niečím čo zahreje naše čistou láskou naplnené srdiečko. Len tak. Pre radosť. Preto, aby sme vedeli, že na nás myslí…

Chlapom naše vysoko feministické a veľmi jednostranné a až hlúpe zmýšľanie čoraz viac vyhovuje...Aj tie pravé, “nefejkové” zlatokopky presúšajúce sa po nákupných centrách, luxusných podnikoch a kaviarňach im prichádzajú vhod. Samci ktorí ich (na ne) nemajú, alebo sa im naozaj takýto typ žien nepáči, alebo sa im páčiť prestal, ich veľmi šikovne, a ako keby náhodou používajú ako príklad POKRAČOVANIE NA DRUHEJ STRANE

Written By :

Som neobyčajne obyčajná žena, tá čo je taká hrozná, až je úžasná... :-) Verím v svoju rodinu, nekonečno a v nekonečnú fantáziu a aj keď často viac padám ako vstávam, nikdy sa nevzdávam. Milujem knihy, psov, dobré jedlo, iróniu a sarkazmus a ľudí, ktorí voňajú človečinou. No to, čo ma vystihuje úplne najviac je, že milujem pretavovať svoje myšlienky, pocity, postrehy a názory na život ako taký do písmeniek. Nepoznám krajší pocit ako prenášať radosť, vďačnosť, smútok, či chvíľkovú beznádej do viet... "LIVE, LAUGH, LOVE, WRITE"!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*

*

*