Pozývame vás na fotografickú výstavu „deti podolínca”, ktorá dokumentuje život v detskom domove
Pedagógovia a študenti Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave spolu s rímskokatolíckym kňazom, farárom z Nižných Ružbách, participovali na fotodokumentácii detí v detskom domove, špeciálnej základnej škole, ale aj mníchov v kláštore.
Kláštor, detský domov aj škola
Mesto Podolínec a objekt kláštora sú výnimočné nielen dobre viditeľnou panorámou veží, ale aj koncentráciou historických, religióznych a sociálnych odkazov ľudského spoločenstva. Kláštor a okolie je koncentrovaná Obec Božia, ktorá v jednom objekte – pod jednou strechou skrýva sociálne aj religiózne vrstvy. Historická budova kláštora je priestorom pre duchovno-misijný život rehoľníkov – redemptoristov, súčasne slúži ako špeciálna základná škola a domov pre sociálne znevýhodnené deti. Kláštor je objektom, v ktorom sú učitelia a rehoľníci zároveň bratmi, sestrami, matkami, otcami a duchovnými otcami.
Múry Podolínskeho kláštora pamätajú toho veľa. V 50. rokoch slúžil ako väzenie pre rehoľníkov. V súčasnosti je útočiskom, školou a domovom pre deti. Kolektívna výstava autorov – pedagógov, kňaza a študentov Fakulty masmediálnej komunikácie UCM v Trnave – obohacuje tento objekt o ďalší príbeh.
Fotografický projekt prostredníctvom sociálnych obrazov zaznamenáva bežný život detí v domove, školské povinnosti, úlohy, upratovanie, varenie, tancovanie, oddych a snahu prežívať koncept rodinny (duchovnej aj reálnej), ako hlbšieho, trvalejšieho a perspektívnejšieho vzťahu. Fotografia rozpráva, hodnotí, kladie otázky a dáva odpovede.
Je to médium – výtvarný prejav, ktorý má aj funkciu archívu (optickej hygieny). Fotografický obraz je dôležitým svedectvom pri historických udalostiach, príbehoch, ktoré nie sú vždy krásne, naopak poburujú, provokujú a sú katalyzátorom prítomnosti – v prítomnom okamihu vznikajúcich kultúrnych vrstiev. (Jozef Sedlák)
Otvorenie výstavy sa uskutoční v piatok 12.10.2018 o 15:00 h v priestoroch Špeciálnej základnej školy internátnej sv. Klementa Hofbauera, Kláštorná 2, Podolínec.
Čo povedali vystavujúci študenti…
Obyčajné dni. Obyčajné radosti, obyčajné túžby, ale niekedy aj obyčajné sklamania. Neobyčajné tajomstvá. Smutné oči, ktoré nikdy neplačú, lebo sa oveľa radšej smejú. Ruky počmárané láskami. V tomto svete však neubližujú, len hľadia. Keď sa ním necháte unášať, pochopíte, že svet má zmysel. Niekedy aj pre nezmysel, ale vždy ho má. Smútok sa tu vytancuje, vyspieva, vykričí… aj vystíska. Stratí sa. Zostane ho len trošičku, ako poletujúcej pavučiny v rohu izby zahádzanej plyšákmi. (Klaudia Šútorová)
Deti a ich oči. To bolo prvé, čo som si pri fotografovaní všimla. Smutné oči. Hravé, studené, ranené, rozrušené a predsa šťastné. Ich hĺbka mi rezonuje v hlave doteraz. V decembri, počas oných dní, sa situácie diali rýchlo. Trvalo mi vstrebať ich a uvedomiť si ich výnimočnosť. Uvedomiť si blízky kontakt s detskými dušami a ich neľahkým životom. Uvedomiť si ich osudy a občas aj trpkosť bytia. A napriek tomuto všetkému vedeli tancovať v telocvični, spievať, hrať ping-pong, vyrábať výrobky z dreva, otvárať sa nám a smiať sa na našich vtipoch. Blízko bolo v decembri v Podolínci, kde nám srdcia ovládli deti bez domova. (Magdaléna Tomalová)
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Striedame sa v službe; raz jeden pohladí po tvári, potom zas druhý potiahne za vlasy. Je medzi nami dôvera, nečakaná a nerozumná. Nepoznáme sa, ale spoznávame jeden druhého a druhý tretieho a na konci dňa sú z nás najlepší kamaráti. Ja potrebujem teba a ty mňa. Detské, živé múry striedajú mystické, sú naplnené tichom, ktoré kričí. Nevypovedanými, ale vypočutými modlitbami. Tichom, ktoré hovorí, keď sa na chvíľu rozhodneš počúvať. Pokora v tvárach a prívetivosť v duši, opäť vzájomná. Prijímame aj dávame a možno si to ani neuvedomujeme. Také múry nie sú len v Podolínci, ale aj v každom z nás. Máme medzi sebou Boha. (Eva Jonisová)
Spracoval Jozef Sedlák