Bez toho, aby sme si to uvedomovali, sme v hľadáčiku. Nonstop. Nonstop hrozí stlačenie spúšte, no napriek tomu, alebo práve preto? Riskujeme. Sme domotaní. Zamotaní. Zamotaní v sieti reality. V sieti imaginárnosti. V sieti, z ktorej sa ťažko vymaníme. Chceme sa vôbec vymaniť?
Kde je nebezpečnejšie byť „naked“? V realite? V tej neúprosnej realite, kde sú nariadené isté hranice a mantinely, alebo vo „svete“, kde nie je sväté nič? Vo svete, v ktorom obdivovaný je gýč?
Kde je na nás vyvíjaný väčší tlak? Kde na nás číha väčšie nebezpečenstvo? Tu? Tam? Čo je riskantnejšie? To, či ono?
Nahí pod maskou. Takí sme. Aj takí sme. Zamaskovaní, neohroziteľní, a predsa nahí a zraniteľní. Pri poháriku vína prsty hrajúce klamlivé hry doprevádzané jemným ťukaním na tlačidlá písmeniek, zahalení rúškom tmy, svetlo obrazovky počítača odrážajúce sa od našej tváre…
Vypíname (sa) na chvíľu. Počítač bliká, pulzuje. Pulzuje tak, ako pulzuje adrenalín v našom tele, keď sme naoko anonymní. Naoko neznámi, neuchopiteľní, nečitateľní. Hlava na vankúš padá, zaspávame. Naše telo, naša duša sa uvoľňuje…
Svitá. Nastáva nový deň. Zobúdzame sa na drnčanie otravného budíka, vstávame z postele a nasádzame si masku. Opäť. Zase raz. Opäť, aj keď červená nám v hlave svieti, blikoce.
Zradný svet. Náš svet? Naozaj náš? Inšpiruje nás, obohacuje či okráda? Dodáva nám elán alebo nás pochováva za živa? Je naším darom či prekliatím? Vedie nás k rastu či k marazmu?
Zistíme pravdu. RAZ…
Foto: ilustračné (https://pixabay.com/sk/photos/?min_height=&image_type=all&cat=&q=masky&min_width=&order=&pagi=4)