fbpx
Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Slovenská autorka fotila ľudí na sklonku ich života, prosili ju o pomoc

Fotografie Kristíny Mayerovej sú smutné, drsné a fascinujúce zároveň.  

Výber témy nám čosi hovorí o hlboko osobnej skúsenosti blízko smrti v kruhu rodiny alebo o jej celkovej potrebe porozumieť síce prirodzenej súčasti života, no predsa len akosi boľavej.

Už ako študentka sa profilovala ako osobnosť, ktorú zaujíma ľudské bytie, jeho začiatok a koniec, odtiene všedných dní a existenciálna potreba. Jej krehkosť a senzibilita v rámci zobrazovania vystaveného projektu nie je na jej vek až tak typickou.

Zdroj: Kristína Mayerová

Len ticho umierajú

Domov, ktorý fotografovala, nesie názov Červený kríž, a slovami autorky: „Ľudia v ňom sú v ústraní, nikto o nich nevie a len ticho umierajú. Ich trápenie predstavuje pre mňa symbol kríža.“ Koniec koncov – náš vlastný a najtichší kríž si ponesieme na konci predsa každý sám.

V zmysle viery je táto osudovosť trápenia vidinou kráľovstva na druhej strane, teda kríž je vlastne nutnosťou i odmenou zároveň. Dualita života a smrti, tento večný koncept jednoty s dvomi tvárami, je v umení artikulovaný od jeho počiatkov.

Najtajomnejšia sféra bytia trápi umelcov odjakživa, pretože je súčasťou etiky života. Táto dvojakosť nám rozpráva smutný a fascinujúci naratív o našom putovaní. Akosi podvedome sa mi Kristínin cyklus v myšlienkach asociuje s fotografickým projektom Podolínec (projekt študentov a pedagógov z Ateliéru komunikácie v médiu fotografie, v rámci ktorého dokumentovali život detí v Detskom domove sv. Klementa Hofbauera v Podolínci – pozn. red.).

Zdroj: Kristína Mayerová

Zmierniť fyzickú bolesť

V oboch prípadoch ide o ľudí, ktorí sú sami, jedni však na začiatku životnej cesty a tí druhí na jej konci.

V čom je teda zásadný rozdiel, ktorý vďaka fotografii zažívame? Žiadny nie je, pretože oba konce tohto príliš krehkého lanka, ktoré nás spája so všetkým tu a teraz, držíme zdanlivo pevne v rukách cez naše medziľudské vzťahy. Je jedno, či sa zbavujeme detí v detských domovoch, alebo starých ľudí v domovoch dôchodcov.

Paliatívne centrá a hospice, uľahčujúce umieranie terminálne chorým, síce môžu zmierniť fyzickú bolesť, ale duševné strádanie asi nie. V závere našich príbehov sa snažíme nejako vyrovnať s tajomstvami existencie, s hľadaním pravdivého poznania a zmyslu, ktorý nás metafyzicky presahuje. 

Zdroj: Kristína Mayerová

Do ošetrovne nekonečna

Kristínine zábery sú poetické, na druhej strane až brutalisticky naratívne, ale nakoniec, nie je taký aj život sám?

Z atmosféry izieb na jej fotografiách ide zvláštny pokoj, akoby už nič nemalo byť, akoby prítomní ľudia len čakali na vykúpenie z tohto pozemského tela. Také sú aj tmavé chodby, ktoré nám Kristína ponúka okúsiť. Jej zábery nie sú príjemným prechádzaním sa v tomto „domove na konci“, ale žiadne konce nie sú príjemné, pretože sú ako vysypané zvyšky piškót na jej fotografiách.

Deštrukcia stien je synonymom deštrukcie ľudského tela, keď už nevládze. Na druhej strane toľko schodov na schodiskách. Kam vedú, do ošetrovne pre lieky alebo do ošetrovne nekonečna? Biedna je história človeka, keď zostanú len dávky liekov, zuby v pohári, papieriky s odkazmi na nástenkách, fotky usmiatych rodinných členov a vietor v záclonách v tom tichu.

Zdroj: Kristína Mayerová

Autorka ľudskosti

V prekrásnych starých tvárach a v miliónoch vrások je toho zapísaného veľa. Tisíce lások, sklamaní, toľko radosti, všetko, čo bolo a je už navždy nehmatateľné. Dokonca sa na to nedá ani spomenúť. Pri živote ich držia iba plastové cievky, ktorými ešte prúdi život. Belostná perina sa stáva pomaly nebom, po ktorom opatrne a neisto kráčajú smerom k nekonečnu.

Fotografia má ako médium tú neopakovateľnú moc zmrazovať čas, ktorý plynie. Vďaka fotografiám Kristíny Mayerovej máme možnosť nahliadnuť do tých najcitlivejších medzier spoločnosti, tam, kde sme navždy sami. Kristína je mladou fotografkou, ktorá vie, čo je dôležité a čo má zmysel, preto ju jej sociálne cítenie definuje ako autorku ľudskosti.

A o tom má byť podľa mňa umenie, navracať nám stratené spolucítenie na našej jedinej a spoločnej ceste.

Text: Kurátor výstavy Mgr. art. Petra Cepková, ArtD. 

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií