fbpx
Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Vždy som bola viac poslucháč ako rozprávač, hovorí fotografka Magdaléna Tomalová. V utorok bude mať autorskú výstavu sociálneho dokumentu

Keď sa bavíme o súčasnom sociálnom dokumente, nemusíme ísť veľmi ďaleko. V Trnave sa zoskupuje generácia mladých šikovných fotografov.

V decembri sme písali o výstave s názvom Tichý kríž autorky Kristíny Mayerovej. V priestoroch trnavského divadla vystavovala snímky, ktoré sú smutné, drsné a fascinujúce zároveň.

Ateliér komunikácie v médiu fotografie (AKMF), fungujúci na pôde Fakulty masmediálnej komunikácie v Trnave, pokračuje v sérii autorských výstav a v spolupráci s Divadlom Jána Palárika pozýva na výstavu ďalšej absolventky tohto ateliéru. Ten majú pod záštitou slovenskí fotografi a výtvarníci Jozef Sedlák a Petra Cepková.

Nedávno sme písali aj o kolektívnom projekte AKMF, v rámci ktorého dokumentovali komplex detského domova, internátnej školy a kláštora v Podolínci.

Stavanie veží spája viacero sérií

V utorok 7. mája o 17:00 hod. sa uskutoční vernisáž výstavy Stavanie veží. Fotografka Magdaléna Tomalová predstaví svoju tvorbu prostredníctvom troch cyklov.

Deti a izby

Séria Deti a izby nás ako divákov neúprosne stavia zoči-voči dospievajúcim deťom v intímnych chvíľach samoty v rôznych izbách. To, ako trávia svoj voľný čas, ich definuje v rámci identity aj spoločnosti. Sú zádumčivé, uzavreté do seba, vyrovnávajú sa s prvými láskami, hľadajú svoje miesto tu a teraz. Magdaléna ich fotografuje tak autenticky, že máme pocit, akoby sme ich dobre poznali aj my. Je to práve vďaka tomu, že ako fotografka je im blízko aj v iných hľadiskách.

magdaléna tomalová
Zo série Deti a izby. Zdroj: Magdaléna Tomalová

Ecce homo

Ecce homo je najosobnejšou fotografickou výpoveďou Magdalény Tomalovej, pretože v nej opäť vizuálne neúprosne odkrýva spoločensky citlivú tému, a to ľudí s fyzickým postihnutím, no najmä ľudí, ktorých spoločnosť tak rada a často marginalizuje. Tento konkrétny vizuálny príbeh je však o to viac silnejší, že ide o autorkiných rodičov. Využíva denné, veľmi popisné svetlo, i keď malá hĺbka ostrosti robí túto boľavú tému citlivou. Nič na fotografiách neskrýva, skôr konštatuje, poeticky, no zároveň sarkasticky nám ukazuje ono „pozri sa, toto sme my ľudia, takíto sme, nič viac a nič menej“.

Rodičov zobrazuje en face ako bytosti v ich všeobecnej komplexnosti a kráse. Sú úprimní, stotožnení s vlastnou realitou, ktorá, samozrejme, občas bolí. Ich telá sú nositeľmi nielen fyzickej bolesti, ale najmä spoločenskou traumou, naším emblémom i pečaťou, aby sme sa učili prijímať odlišnosti, aby sme sa učili byť lepšími. Tento systém „človek – človek“ je niekedy mučivou ilúziou, ale najmä nutnosťou prežitia.

Zo série Ecce homo. Zdroj: Magdaléna Tomalová

Systémom vnútené šablóny myslenia a nekonečné ilúzie túžob nám nedovoľujú pozornejšie analyzovať podstatu svojich myšlienok a pochopiť pôvod svojich hlbokých pocitov. Človek dočasne prebýva v hmotnom systéme a tento materiálny systém sa snaží urobiť všetko, aby človek až do smrti neodstupoval od nekonečných túžob. Ale zmeniť sa v takomto vnímaní „reality” a žiť podľa hodnôt duchovného sveta je v rukách samotného človeka a spoločnosti ako celku. A práve v názve tejto série je skrytá podstata nás samých, nášho definovania sa v medziľudských vzťahoch.

Jurko

Forma sociálneho dokumentu sa pre Magdalénu Tomalovú ukazuje ako tá najvhodnejšia cesta na vizuálnu interpretáciu myšlienok. Keďže je citlivou, nezostáva v pozícii voayeura ani v jej ďalšom fotografickom cykle s názvom Jurko, ktorým zároveň zavŕšila svoje magisterské štúdium na FMK UCM v Trnave. Tomalová tu v rámci narácie, vlastnej dokumentárnej fotografii, narába s ikonografiou zobrazovania Madony s dieťaťom v náručí alebo nás odkazuje na Svätú rodinu – pretože každý, kto zdieľa ťažký údel, je v istom zmysle na ceste za svätosťou. Možno práve táto vizuálna transkripcia večných tém je tým, čím nás autorka vťahuje do osobného, boľavého, no zároveň zmiereného sveta bez ilúzií. Zmieruje ich, ale aj nás, s realitou každodennosti.

Zo série Jurko. Zdroj: Magdaléna Tomalová

Je to práve ono stavanie veží, kedy je dôležité budovať si oporné múry, akési záchytné laná, body a pevné miesta v živote. Jurka zobrazuje v situáciách zúfalej samoty a ticha, ktoré tak veľmi kričí, čo dáva autorka do kontrastu s hlboko prežitou empatickou láskou rodičov. Práve rodičia sú tými, ktorí nás bezhranične milujú, nech sa deje čokoľvek. Aj keby sme v živote zišli z cesty, aj keby sme sa im otočili chrbtom, aj keby čakali na pomocnú ruku, ktorá neprichádza…

Napriek tomu sú našimi záchrannými vežami, do ktorých udiera vietor, aby nás aj ich zlomil. Oni však stoja pevne a neoblomne, kým vládzu a my sa môžeme vždy do týchto útrob pokoja vrátiť, teda, kým je ešte čas.

magdaléna tomalová
Zo série Jurko. Zdroj: Magdaléna Tomalová

Aj Jurko, podobne ako Magdalénini rodičia, je tu preto, aby nás učil. A učí nás mnohému. Učí nás totiž kráse a jedinečnosti života ako daru v svojej pôvodnej podstate, radosti z každej chvíle s blízkymi, sile každého dotyku milovanej osoby, potrebe byť pre niekoho dôležitý, nachádzať nás, seba i Boha vo vzťahoch. Nie je v tom nič iné, len obyčajná viera v nádej, že to za to vždy stojí.

Text pripravila kurátorka výstavy Petra Cepková

Predstaví sa aj špeciálny hudobný hosť

Na slávnostnej vernisáži sa o hudobný sprievod postará pesničkár Graeme Mark Donaldson. Ír žijúci v Trnave, spevák, učiteľ, biológ, ale najmä zaujímavý a inšpirujúci človek.

Okrem toho, že má kapelu Graeme Mark Band, vystupuje aj sólovo. Často ho môžete počuť nielen v Trnave, ale aj Bratislave či neďalekej Viedni.

Viac sa o ňom dozviete v rozhovore pre portál trnava.dnes24.sk.

Príďte sa kultúrne vyžiť v utorok 7. mája, deň pred voľným dňom, do Divadla Jána Palárika v Trnave.

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií