Zamyslieť sa nad tým, čo je naozaj za príčinou toho ,,zla,, je ťažké, pretože nás napadnú rôzne fakty. Najčastejšie, u mnohých ľudí na prvý pohľad viditeľnými, a to sú peniaze a moc.
Peniaze, čo by sme bez nich robili? Pre niekoho sú investíciou, pre iného odrazom jeho vonkajšieho vkusu a ideálu. A niekto ich potrebuje preto, aby vôbec mohol existovať. Samozrejme, že táto posledná možnosť by mala byť na prvom mieste, ale koľko ľudí si to uvedomuje okrem tých ,,postihnutých,,? Banky ponúkajúce ľahší a jednoduchší život s peniazmi, do pár hodín sú skôr biznisom ako potešením, lebo radosť sa zmení na šeky, šeky za hádky a potom si banky na neplatičoch môžu mydliť ruky. Naozaj sa tam dá vidieť nejaká tá pozitívnosť alebo je to len chvíľkové ružové plátno. Ako i politici, ktorí sľubujú kopu nádejných plánov. Koľkí z nich zlyhali, no aj tak sa dostali na sedlo najvyššej moci. To má byť naším vzorom? Má nás učiť k tomu, aby sme boli len nejakí hráči v hre a hrali každí za seba, aj keď to druhých bude stáť emócie, vôľu a predovšetkým nádej?
Ďalším problémom vo svete, ktorý by možno patril aj na prvú priečku, je čas. Čo všetko dokáže jednoduchý čas a nie je to len zmena letného a zimného štádia. Taký čas dokáže ľudí zahnať až k šialenstvu, niekoho zase môže stáť život najmä pri vážnom zranení. Čas posúva svet, ľudí, technológie. Ako moc si ho ale pripustíme k sebe, záleží od nás. Koľkokrát počujeme vetu: ,,Prepáč, nemám čas, možno inokedy“. Možno sme ju viackrát vyslovili aj my, ale kedy bude správny čas, ak nie teraz? Sme len ľudia, ktorí celý týždeň čakajú na piatok? Celý rok na leto? A celý život na šťastie?.. Prečo nie teraz, prečo sa tak moc orientovať v čase. Problémov takmer každého dospievajúceho dieťaťa je, že z nás rodičia, príbuzní, ľudia robia skazených na nič nepodstatných. No čo ak my, mládež potrebujeme len správne usmerniť, mať vôľu a nebyť ovplyvňovaní ľuďmi, ktorí už dávno takéto starosti nemajú, ľuďmi, ktorí sa bohužiaľ stávajú vzormi dnešnej doby.
Speváci, návrhári, politici a rôzni umelci. No ak nám oni (dospelí) nedajú správny príklad, ako sa môžme stať vyspelejšími ako oni? Oni reprezentujú seba? Alebo sú to len masky, aby ukázali, čo všetko si zaslúžili možno len získali. No v realite sú úplne obyčajnými. To sa už ale nikto nedozvie. Podstatné je, že oni určujú, čo je dobré a čo nie. Podvody sú všade okolo nás a globálne problémy sa stávajú také obyčajné, že politikom, vláde, ľuďom je to už samozrejmé. Vyrúbme amazonský prales len nech sa máme dobre, nech máme zisk, veď mladí si zasadia. To je rešpektovanie a úcta k prírode. Vyťažme všetko čo sa len dá, nech ostatným nezostane, to je veľkorysosť.
Ľudia sú veľmi sebeckí, ktorí viac vidia a počujú, ako o tom sami diskutujú, premýšľajú. Nekonajú za seba, ale za svoj strach. Nie sú veľkorysí, lebo sa boja o svoje pohodlie. Sú veľmi nároční, pretože sa boja byť skromnými, keď je im ponúkané. Globálnym problémom sme my-Ľudia.
Aké by to len bolo, keby si ľudia z najväčších mocností sadli za jeden stôl a popíjali kávu, aké by to bolo, keby ľudia presadzovali svoje myšlienky, no taktiež boli ohľaduplní. A aké by to bolo, keby tí čo dávajú najviac, no majú najmenej, by boli rovnako ocenený ako tí, ktorým sláva, moc a bohatstvo dávno nespĺňa požiadavky a osnovy ľudí. V tedy až vtedy by sme sa mohli spoločne nájsť riešenie ako zachrániť svet.