Bratislavčanka, ktorá sa presťahovala na neďaleký východ
Pche, že neďaleký východ. Po prvej ceste vlakom som si to veru nemyslela. Aj dnes to používam len na rozlíšenie konkrétnej časti územia, aby si náhodný čitateľ nepomyslel, že som ako Bratislavčanka odišla do Ázie. Nie, bolo to takto: jedného dňa som sa rozhodla, že budem študovať slovenský jazyk. Bolo to dávno a vlastne ani nie je možné určiť presný deň tohto predsavzatia, klíčilo to vo mne už od narodenia. Po pár odporúčaní a vlastnom prieskume som sa začala pohrávať s myšlienkou, že odídem na Prešovskú univerzitu. Život vtedy bežal hrozným tempom, dnes sa čudujem, kedy som sa stíhala nadýchnuť a nabrať síl a zariadil to tak, že ma prijali na vytúžený odbor.
Zbalila som kufre a chlapa, šlo sa na neďaleký východ
Fú, ta miera vzrušenia. Napätia a zodpovednosti, srdce mi búchalo od radosti. Vtedy som bola fakt šťastná, myslela som si, že sa mi splnil sen. Veľkú mieru tohto náhleho a nečakaného šťastia vo mne vzbudil aj fakt, že som začala bývať s Marcom. Myslela som si, že týmto útekom som sa zbavila všetkých svojich problémov a naivne som verila, že nájdem pokoj. Haha, dnes sa nad tým smejem, ako som mohla veriť tomu, že sa môj život upokojí. Chápeš, nové mesto, nová škola, nový systém, ľudia, práca, byt, kamaráti, prostredie, atmosféra, kultúra, všetko na teba kričí novotou a neznámom. Mesto ináč vonia, ma iné tempo, inú vzdialenosť aj ponímania času. Nikto sa nikam neponáhľa, iba ak tak na autobus, nikto po ceste neobeduje, vidíš maximálne tak deti oblizujúc zmrzlinu.
Iný kraj, iný mrav?
Nemyslite si, že toto príslovie vzniklo náhodou, že v dnešnej multikultúrnej spoločnosti je neaktuálne a prežitkom. Dodnes sa smejem na pocite, ktorý som mala, keď som šla prvýkrát mestskou hromadnou dopravou. Kupovala som si lístok v automate a pristihla som sa pri tom, že kur*a, veď nemám správne peniaze…! A potom len rehot, zistenie, že lístok stojí iba dvadsaťpäť centov, a že každému autobusu to všade trvá maximálne štvrťhodinku. Prvú prešovskú kávu som si dala v podniku, v ktorom som celý školský rok pracovala. Čo vám poviem, láska na prvý pohľad. Ceny boli viac než v pohode, tešila som sa.
Pohovor
Úsmev mi zamrzol na „pohovore“, keď som sa dozvedela za akú hodinovú mzdu budem pracovať a aký je priemerný tringelt za večer. Naprázdno som prehltla a v duchu som si vravela, že som s tým vlastne rátala a mám byť rada, že mám aspoň niečo. Vedela som do čoho idem a preto zo mňa za celú tú dobu nevypadli zlé slová na margo obyvateľov východu krajiny. Že je držgroš, lakomý, snob či ignorant. Viac som sa smiala pri ich (ne)rozlišovaní číslovky dva. Dva piva, dve čaje. Chápeš, šak piva končia na „a“, takže dva piva. Čaje na „e“, tak dve. Chápem, kámo.
Kultúrny šok
Pred tým, než som odišla, ma ľudia varovali, že možno utrpím kultúrny šok. Nejako som na ich reči nedbala, vôbec som im nepripisovala pravdivosť a váhu. Realita ma fakt mierne zaskočila. Hlavne vtedy, keď som sa o tretej ráno, v sobotu, ocitla na Trojici a s bandou sme rozmýšľali, kam sa uchýliť, no nebolo kam. Všetky bary zatvorené, jediné do Ajrišu. Och, bože, to boli útlmy. Pomodliť sa, najesť sa, vycikať a spať. Tak to väčšinou končilo.
Koncertov som sa zúčastňovala povinne, nie kvôli škole. V robote sa cez víkendy konali koncerty, kvízi, diskusie, divadlá, premietania, čítačky… Za toto miesto fakt ďakujem osudu, hviezdam, mojej šikovnosti a odhodlanosti, lebo spôsobilo moju pomerne rýchlu integráciu medzi veľmi zaujímavých ľudí, z ktorých sa vykľuli dobrí priatelia. Vďaka mojej pozícii ma strašne veľa ľudí registruje, od spisovateľov, cez hudobníkov, stredoškolákov, zaľúbených, hipsterov a pseudoumelcov, čo je v naozaj vtipná situácia.
Napriek tomu, že kultúra v Prešove nie že upadá, lebo nemá odkiaľ, ale stagnuje a nevyvíja sa, ja som si tu odžila kus krásneho života plného udalostí, hudby, priateľov, alkoholu, zábavy, námahy, lásky a skúseností.
Ak by sa mi aj tak málilo kultúrnosti a umeleckého fluida okolo, stačilo sadnúť na vlak, veď sú zadarmo a o hodinu som bola v Košiciach. Výstavy, kaviarne, koncerty, knižnice, obchody. Čo chceš. Staré zašité uličky starého mesta, katedrála, história a pôvab.
Čooo? Ty si fakt prišla z Blavý?
Hej, prišla. Najčastejšia otázka na margo môjho pôvodu. Frekventovanejšia bola už len poznámka, že mám nejaký divný prízvuk, hlavne prvé mesiace. Ty nie si z východu, že? Bolo to zaujímavé sledovať, ako ľudia toho istého národa odlišne rozprávajú. Najviac zabila učiteľka na fonetike, ktorá od nás chcela, aby sme sa jej predstavili, že nás chce počuť. Povedala som svoje meno, priezvisko, mesto. Rovnako aj spolužiaci a ja som sa nemohla zdržať úškrnu pri spevavej melódie hlasov, na čo ma schladila poznámka učiteľky, že aj mňa je počuť, západniarku.
Momentálne sa cítim ako medzi doma mlynskými kolesami, doma sa mi smejú, že hutorim, dva dni pred odchodom z Prešova sa ma týpek pýta, že odkiaľ som, lebo podľa prízvuku tipuje, že z ďaleka. A to som si myslela, že už sa normalizujem.
Tento blog napísala: Otvoreneokno