Reklama/advertisment

Stretli sme sa na Veľkú noc. Presnejšie v piatok. Sviatok. Dostatočne silný na to, aby ho sama akýmsi spôsobom osobne neprežívala. On bol v zajatí kríža našich hriechov. Ona?

Reklama/advertisment

Žena. V zajatí lásky.

Potrebovala vypočuť, tak si hovorím, prečo nie? Začala, so slovami sklamania, ktoré plynuli zo stavov očakávania, čakania, dúfania. V niečo, čo sa odohrávalo v jej predstavách. Ako každá ženská, aj ona chcela byť milovaná naplno. Nie polovične, jednoducho tak, ako sa patrilo. Opisovala mi lásku zo starých školských čias jej babky či možno aj prababky. Vraj vtedy chodili muži aj do vojny, a aj tak o tie ženy jednoducho medzi sebou bojovali. Ona ani netrvá na tom, aby ju miloval ako v roku 3. Iba, aby jej akosi tú lásku trocha viac naznačil. „Vieš kvety, telefonáty a podobné somariny.“ Pýtam sa jej, či by jej teda stačilo, ak by jej tie kvety raz za uhorský rok priniesol? „Veď vieš, že to nie je len o kvetoch…“ Tak teda o čom?

Reklama/advertisment

zajtra ťa budem ľúbiť 2

Samozrejmosť

Mala pocit, že ju berie ako samozrejmosť. Navarí, uprace, napečie, postará sa. A on len príde z roboty, a nič sa mu nechce. Potom sa pohádajú kvôli nejakej hlúposti, a zas odchádza – niekam von – vyvetrať hlavu. Typický príklad dnešnej partnerskej reality. Kopce lásky na začiatku. Samé miláčik, pusinka, láska, chrobáčik. A potom nič. Ticho. Chlad, nespokojnosť, milenci, znechutenie, hádky, nenávisť, dráma. A ty tam zrazu stojíš sama. On tiež. Trpíte navzájom, a vlastne prečo to všetko?

Stereotyp

Nie, nie je to blbá doba, či zmena stereotypov… sme to my – ľudia. Jednoducho sa nám nechce. Správame sa tak, akoby sme tu boli večne. Opúšťame ľudí, ktorí nás milujú, lebo chcú „príliš veľa“.
A čo vlastne chcú? Lásku, záujem, a pochopenie. Veci, ktoré sme si v našich myšlienkach speňažili a vynásobili časom, a pritom sú všetky zadarmo. Milujeme na počkanie, rýchlo – intenzívne, a neskôr už len prežívame. Hráme sa s citmi. Nie len muži, aj my ženy. A potom sme nešťastní na tejto dokonalej zemi. Najsmutnejšie na tom všetkom je to, že neskôr ľutujeme, čo sme v tom konkrétnom človeku stratili.

zajtra ťa budem ľúbiť

Zajtra ťa budem ľúbiť

Ale čas späť už nevrátiš… Ani ona. On.
Ak sa cítiš rovnako – ver, že „On“ na teba nezabudol. Stále má pre teba na svete niekoho, kto ťa bude ľúbiť dnes, zajtra a potom donekonečna a ešte ďalej. V piatok zomrel, ale dnes sa vrátil späť. Otvára novú kapitolu. A smútok? má jednoducho smolu.

P.S.

 p.s. ….povedal: „zajtra ťa budem ľúbiť“                                                                                                                                      ona: „prečo nie dnes?“                                                                                                                                                                      on: „…dnes ešte nemám čas“