Nasledujúce týždne sa môžete tešiť na bohaté príbehy mladej ženy, ktorá vtipným spôsobom opisuje svoje zoznámenia sa s rôznymi mužmi. Vtiahne vás do svojho deja, ktorý má nečakanú zápletku a ešte nečakanejšie rozuzlenie. Nech sa páči, toto je prvý príbeh Rezignovanej frajerky:
„Ten s kapucňou“
Je priemerná sobota, čas asi 14:27 (nie, ten si vážne nepamätám) a ja pozorujem ako mama, už len z princípu nahnevane, žehlí veci. Po párminútovom vnútornom rozpore, či viac pary ide zo žehličky alebo z uší mojej matky, mi pípla správa. Chalanisko. Dobre vyzerajúci. Za rečníckym pultom, s cigaretou v ústach, suverénny, no predsa otvorený postoj pripravený prijímať energiu zo všetkých strán, či už pozitívnu alebo negatívnu. Vraj sme sa stretli včera v bare. Stretli… v bare… včera.
Trochu trápne stretnutie
Hneď na mňa skočila všetká kajúcnosť sveta, pretože včera som hrala na kamarátovej gitare. Rum za 40 centov. 4 akordy. Neviem viac, ako 4 akordy… Všetkým pri stole som tvrdila, že hrám obstojne. Nehrám. Barový akord chytím asi za 3 minúty. Ale chytím! Späť k veci.
Takže ma stretol včera v bare. Dobre, hanba bokom, zrejme som ho aj tak zaujala. Síce pravdepodobne štýlom „Hentá moc náročná nebude“, ale nevadí, preskúmame. Zistím, že sme sa rozprávali o umení. Že napriek mojej opileckej sykavke som bola rozkošná. Že nevie, čo to je, ale je to silné a núti ho to mať chtíč vidieť ma ešte minimálne raz. Šejkspír jeden, tieto bláboly milujem. Zatvorím oči a hneď ich zase otvorím, lebo zisťujem, že keď sa svet točí okolo teba je príjemnejšie, ako keď sa točí tebou.
Hallelujah!
V mysli sa mi vynára silueta špinavého blonďáka s úzkymi perami. Teda nebol špinavý, iba jeho vlasy mali odtieň špinavého blondu. Vravel, že robí zvukára. V profile píše, že má 28. Je to 8 ročný rozdiel, ale hallelujah! Konečne niekto vyzretý, akože pre mňa (zas to moje ego). Nuž teda, privolím, že stretnime sa. Že áno, aj sukňu si dám. Že jasné, rada ho uvidím. Že nie, nemusíme ísť nikam, kde bude veľa ľudí. Že ani ja nemám rada preplnené kaviarne.
Nuž prišiel deň D. Ani som sa veľmi nesnažila. Veď ma videl opitú, bože. Kto je viac duševne nahý a fyzicky nedôstojný ako opitý človek? Verím, že očarím. Už len mojou triezvosťou, ak budem chcieť. Dám si len trochu špirály, nech vidí moju nepremotivovanosť. Sukňu si tiež nedám, nech je kus sklamaný. Stretneme sa na odľahlom mieste v parku, och, romantik jeden. Ako prichádza, motýle a vtáky mu sadajú na ramená, toľká neha v jednom človeku. Nie.
Zvláštny človek
Má čiernu mikinu a na hlave kapucňu. Má 3/4 rifle a o putko má pripnutú retiazku. Striebornú. To ako fakt? „Prestaň! Nesúď človeka podľa šatu, touto prízemnosťou si si prešla už v 16tke!“ vraví mi vnútorný hlas. Takže… Mikina, rifle, kapucňa, prešľapoval na špičky. „No čaaaaaaaaaau, kamoškaaaaaaa!“ povedal hneď na privítanie, akokeby sa poznáme večnosť.
„Má čiernu mikinu a na hlave kapucňu. Má 3/4 rifle a o putko má pripnutú retiazku. Striebornú. To ako fakt?“
Je už tma, tak nestihol spozorovať moje automaticky vystrelené obočie opovrhnutia pozdravom a ja som to stihla verbálne zachrániť. Ok, idem na jeho vlnu. „No čaaau, kamkooo. Tak teda, teraz oficiálne a už si to budem pamätať, sľubujem – Veronika.“ Večer sa tiahol v siahodlhých, zmyselných konverzáciach. Ten chlap ma intelektuálne maximálne prekašľal. Občas som musela zastaviť, aby som si vetu zopakovala v hlave 5x, dala do súvisu a našla zmysel toho, čo vraví. A to teda zmysel dávalo! Začal vravieť o filozofii vlkov, vesmíre, prírode, zákonoch, náboženstve, všetkom. Až som mala chvíľu pocit, že určite nepoužíva deodorant, pretože to je proti prírode. Úplne to k nemu sedelo.
Nevídaná vyzretosť
Všetko, čo vravel, dávalo zmysel. Mal vždy promptnú odpoveď na moje drzé, sarkastické narážky. Bolo to niečo nové. Vzrušovalo ma to, nútilo ma to rozmýšľať tak, ako nikdy pred tým. Mala som pocit, že prišiel On. A tak sme boli v úzkom kontakte asi 2 mesiace. Síce mi prišlo vždy čudné, že po 10 hodine sa mi už zásadne neozýva, lebo spí, ale „who cares“? Neriešim zbytočnosti. Začala som ho púšťať cez moju škrupinu a mať motýle v bruchu vždy, keď som prišla do spojitosti s hocičím, čo sa týkalo jeho. A on bol šťastný, pretože ma konečne zlomil a ja som si dovolila mať ho rada.
Až prišiel deň D 2. Ale tento znamenal viac, ako deň D 1. Sedela som v šatni pred zrkadlom a dávala si trápnu akustickú rozcvičku. „Strč prst skrz krk, dolár libra rubeľ, neolejujeme linoleum“, a toto asi 30x za sebou. Mala som odmoderovať ďalšiu hlúpu mestskú akciu na Deň detí, na čo mi on poslal fotku, že je práve s jedným dieťaťom vonku.
Zavtipkovala som, že či je jeho. Haha. Ha. Ha… haha. Hm. Že áno. Ja že Haha! Haaaa, hahahahaaaa, no mohol siiii, haluuuuz, ty tela, toto mi nerob pred akciou! Sranda. On, že vážne. Ja že nie. On že áno. Ja že kedy to stihol, či v 16ke, stále plná optimizmu a s úsmevom na perách. On že nie, že on má totiž 38. Ja že či vtipnú kašu zjedol, že čo mu je. Že haaa, hahahaaaa ha. On poslal ďalšiu fotku. Odfotený občiansky preukaz, na ktorom bol dátum, ktorý ukazoval, že ten chlap je starý ako môj otčín.
Má dieťa
Onemela som a pomaly začínala veriť verzii s dieťaťom. Opatrne som sa spýtala na jeho meno a vek. Že Tomáško a 11. Môj brat mal len 10… V poriadku. S dieťaťom sa dá žiť, s predstavou 10 ročného klamstva už trochu menej. Nedávalo mi to zmysel, až kým som si nespomenula na jeho ošúchanú kerku škorpióna na ramene. Bože! Je to jasné, toto by si dal len niekto, kto prežil svoju mladosť v 90-tych rokoch.
Dokelu, dokelu, dokelu. Oukej. Takže 38. Dobre. 38. A čo dieťa? S kým má dieťa? Odpovede sa mi dostane takmer hneď… Vraj s manželkou. Ja že bývalou? On, že nie. Že to je jeho súčasná manželka, nerozviedli sa, lebo sa rozišli v dobrom a vlastne spolu ešte stále bývajú. V tom mi zaklopali a hukli mikrofón do ruky, že musím ísť na plac, vraj začíname.
Vyžobrala som si od nich ešte 2 minúty. Zatvorila oči. Nadýchla sa, vydýchla. „Naolejujeme linoleum!“. Otvorila oči, pozrela do zrkadla, usmiala sa, zdvihla a vyrovnane odišla na pódium. Neozvala som sa 4 mesiace. Po 4 mesiacoch sme sa náhodne stretli na jarmoku. S jeho dieťaťom a manželkou v ruke. Na hlave už nemal kapucňu. Až vtedy som pochopila, že ňou zakrýval pleš.