Z Piešťan až na Pobrežie Slonoviny: Simona v Afrike vyrába originálnu obuv, ktorú Slovenky milujú (ROZHOVOR)

Vyspovedali sme Slovenku, ktorá zobrala veci do vlastných rúk a rozbehla svoj biznis v Afrike.

V rozhovore sa dozvieš aj:

• čo ju priviedlo práve na Pobrežie Slonoviny,
• ako sa zo zamestnankyne banky stala dizajnérka sandálov,
• aký je život v 4-miliónovom Abidjane.

Pobrežie Slonoviny! Ako, kedy, prečo ti napadlo presťahovať sa do ďalekej Afriky?

Je to vďaka – zámerne nehovorím kvôli, ale vďaka (smiech) – môjmu manželovi, ktorý tam vyrastal. Odišiel odtiaľ do Belgicka ako 16-ročný, pretože u nich práve bola vojna. Strednú školu si teda kvôli týmto udalostiam dokončil v Belgicku, vysokú školu v Európe už plánoval.

Takže tam ste sa stretli.

Nie (smiech). Stretli sme sa v Španielsku na Erasme. Ale potom som za ním odišla do Belgicka a dokončila si tam vysokú školu, následne som tam pracovala 5 rokov.

A potom ste si povedali, že zakotvíte v Afrike.

Jeho to tam stále ťahalo, je to jeho domov. I keď uňho je to také rozpolené, že nevie, kde má vlastne domov (smiech). Belgicko má rád, ale stále ho lákalo vrátiť sa do Afriky – teplo, exotika, predsa len tie všetky spomienky z detstva… A napokon, aj jeho rodičia tam stále žijú.

https://www.instagram.com/p/BzFWM5fnlqV/

Platí teda, že si – nadnese povedané – odišla za láskou?

Áno, išla som tam však postupne. Najskôr tak, že som si v práci vzala neplatené voľno, po čase som sa ale vrátila, veľmi sa mi tam nepáčilo. No keď ma požiadal o ruku, povedala som si, že už to je vážne (smiech). Dala som výpoveď a presťahovala sa k nemu do Abidjanu na Pobreží Slonoviny.

Ako si začínala v novom domove? Čomu si sa tam venovala?

Začala som pracovať pre miestneho dizajnéra, resp. bol z Libanonu, ale mal ateliér s miestnymi krajčírmi. Zatiaľ čo on rozbiehal marketing značky a predaj v Paríži, ja som dohliadala na výrobu v Abidjane. 

Si vyštudovaná dizajnérka?

Vôbec! Venovala som sa medzinárodnému biznisu a menežmentu, financiám a bankovníctvu. No vždy som inklinovala k móde. Keď som pracovala v Belgicku v investičnej banke, spravila som si módne kurzy na London College of Fashion. Z práce sme mali rôzne vouchery, napríklad aj vlaky zadarmo. V Londýne som zase prespávala u kamarátky, takže som zaplatila jedine za kurz. Môže si ho spraviť ktokoľvek.

Vzťah k móde som ale zdedila po mamine a umelecké vlohy aj po dedkovi Jarolímovi Vavrovi, bol akademický sochár. Dizajnoval napríklad zubárske kreslo.

Ako si sa dostala k vlastnej značke?

U toho chalana som robila za mizerných podmienok. Zlý plat, žiadna dovolenka… Tak som odišla. A vždy som bola totálny blázon do topánok, zvlášť do sandálov. V Abidjane však toho nie je veľa na výber, iba obchody ako Mango a podobne. Tak som zašla za obuvníkom, ktorý pracoval aj pre môjho bývalého šéfa.

Poprosila som ho, aby mi spravil nejaké 2-3 páry. Všetci mi ich obdivovali (smiech)! To bolo v roku 2016.

A o rok neskôr si už prišla s celou kolekciou.

Áno, vymyslela som 5 modelov sandálov a z každého sme vyrobili od veľkosti 36 do 40 (teraz robím od 35 do 41). Všetko som to rozpredala medzi kamarátkami na Slovensku. K sandálom som robila vždy aj tašky a vaky, ktoré sa k nim hodili.

Z čoho sa vyrábajú sandále/šľapky a tašky Ravenala Design?

Sandále sú zo zbytkovej kože z Talianska, čiže recyklujem zvyšky z veľkovýroby. V Abidjane poznám zopár predajní – sú to miestnosti preplnené rolkami kože. Tam sa mi vždy podarí nájsť zopár pekných kúskov. Z toho dôvodu sandále vychádzajú v limitovaných edíciách. Počet párov závisí od toho, koľko ich možno vyrobiť z takejto rolky.

Tašky vyrábame z tradičnej africkej látky „pagne“, ktorá vyzerá ako povoskovaná; je to však 100 %-ná bavlna, ktorá sa vyrába v Afrike (známa je aj holandská, ale tá je veľmi drahá). Miestni obyvatelia si z toho šijú oblečenie: muži najmä košele a ženy šaty a sukne.

Kto prakticky obuv vyrába a koľko približne trvá výroba jedného páru?

Mám na to jedného obuvníka. Hľadala som aj ďalších, ale nikto nebol taký dobrý. Tento “môj” je veľmi šikovný. Donesiem mu návrh, podľa neho vyrobí prototyp. Ja v nich chodím potom minimálne týždeň, aby som vychytala všetky muchy a zistila, či treba niečo zmeniť. Je dôležité, aby šľapky boli naozaj pohodlné, ale zároveň aj aby spĺňali moje kritériá po estetickej stránke.

Výroba prototypu môže trvať mesiac aj viac – kým obuvník pochopí, ako presne si to predstavujem. Kedykoľvek mi však zavolá, takisto aj ja jemu. Všetko spolu konzultujeme, môžem sa naňho úplne spoľahnúť. A to je veľmi dôležité. Ten predošlý mi napríklad pokazil 30 párov topánok (smiech)! 

Pokiaľ nejde o prototyp, zvládne vyrobiť aj dva páry za deň.

https://www.instagram.com/p/BjPXFxyAVFw/

Prezraď nám, vďaka čomu si sa viac dostala do povedomia tu na Slovensku.

Pred Vianocami 2017 som bola v Piešťanoch na Winterparáde, a to bolo super, snežilo a ľudia si kupovali šľapky (smiech). V roku 2018 sa mi podarilo dostať sa na jarný Urban Market v Bratislave, kde mali najmä sandále obrovský úspech. Preto pre mňa Urban Market predstavuje akýsi deadline – snažím sa všetko stihnúť práve do tohto podujatia, aby som tam predstavila nové kolekcie.

No a veľmi pomáha aj Instagram.

A aký je život v Abidjane?

Abidjan je celkom vyspelé mesto na africké pomery. Život tu je hektický, asi ako v každom veľkomeste. Pobrežie Slonoviny ako krajina nie je chudobná, majú prístup k oceánu, dve veľké prístavné mestá, vnútrozemie krajiny je bohaté na prírodné suroviny (kakao, káva, bavlna, kešu či bambucké orechy). Ľudia sú pekne oblečení, majú čo jesť, mobily v rukách, slúchadlá v ušiach. Neustále telefonujú a fotia sa, milujú to.

Samozrejme, na okraji mesta sú aj slumy, tam sa bežne ale nedostaneme. Abidjan má 4,5 milióna obyvateľov, je to naozaj obrovské mesto. No a človeku sa otvorí oveľa viac možností, keď ovláda francúzštinu.

Otázka na záver. Čo znamená Ravenala?

Ravenala je odborný názov pre palmovitý strom, ktorý sa hovorovo nazýva „strom cestovateľov“. Už od prvej návštevy Pobrežia Slonoviny ma táto palma fascinovala a keďže ja som taký večný nomád, asociácia je tu jasná. Pri výbere názvu značky som chcela použiť niečo miestne, tak tu nebolo o čom polemizovať.