fbpx
Obyčajný deň patológa ČASŤ IV.: Keď dieťa nikdy nespozná svojho otca

Obyčajný deň patológa ČASŤ IV.: Keď dieťa nikdy nespozná svojho otca

Vôňa pečeného kuraťa s ryžou sa šírila všetkými poschodiami domova dôchodcov Humanus v Hlohovci. Jemne sa síce miešala s typickým pachom starobinca, ale i tak vo mne vyvolala náhly pocit hladu. Zrazu bolo jasné, že moje ďalšie kroky povedú do reštaurácie.

Cestou sa ešte zastavím vo Veľkých Kostoľanoch u matrikárky, na opravu dokumentácie, ktorú som zle vypísal asi pred týždňom a odvtedy sa tam chystám zastaviť.  Po rýchlom stretnutí som si to namieril do Senca, kde bývam, a je logisticky najvýhodnejšou pozíciou na  moje potulky po Trnavskom kraji. Sedím v reštaurácii Rozmarín oproti cintorínu a rozmýšľam nad uplynulým víkendom. Nebol ľahký. Môj kolega, s ktorým som obvykle v službe, odcestoval na víkend za rodinnými povinnosťami, a tak mi tri dni a tri noci zostali samému. Mám síce kolegov, ktorým v prípade nutnosti môžem brnknúť, ale pokiaľ to nie je absolútne nevyhnutné, radšej túto možnosť nevyužívam. Sedím sám.

Priateľka to vzdala už včera a išla domov. Odkedy prišla, len som párkrát prišiel a párkrát odišiel. Ideálny spôsob likvidácie vzťahu. Začal som slúžiť v piatok okolo jednej, a priznám sa, návštevy z toho dňa si ani veľmi nepamätám. Myslím, že to boli poväčšine nejaké domovy dôchodcov. Vlastne, spomínam si, že v jednom skonal niekto, koho blízkych poznám. Povedal by som, tragické úmrtie. Osud je nevyspytateľný. Deň volieb sa pre mňa začal doslova čierno. Kúsok za Sencom som hneď dostal pokutu za prekročenie rýchlosti. Naštvaný na vlastnú hlúposť som nadávajúc dorazil do domova dôchodcov v Trsticiach. Je to posledná obec na hranici Galantského a Dunajskostredského okresu s nádherným kostolom uprostred dediny. Obrovský domov dôchodcov, rozložený v dvoch samostatných budovách, disponuje nekonečným prúdom našich klientov. Je to však pekne od ruky.

Odtiaľ moje kroky viedli do Chtelnice v Piešťanskom kraji. Chvíľka hľadania a mám to. Bežné úmrtie, bežný príbeh. Presunul som sa do Suchej nad Parnou. Ďalšie úmrtie z radu tých, čo sa ráno nezobudili. Obvykle každé skoré dopoludnie trávim v službe obiehaním práve takýchto adries. Pri nasadaní do auta mi vypadol mobil na zem a tentokrát to dotykové sklíčko displeja neprežilo. Krása. Keď sa darí, tak sa darí. Podarilo sa mi doraziť domov, niečo zjesť, a dostal som ďalšiu sériu adries. To je to druhé kolo návštev, obvykle začínajúce okolo druhej a trvajúce do piatej až šiestej hodiny popoludnia. Výlet do Vojky nad Dunajom, opäť Trstíc a nakoniec Bojničiek mi umožnil doslova vlastivednú exkurziu trvajúcu zopár hodín. Cestou som v krásnom počasí mohol obdivovať krásy vodného diela v Čunove a v Gabčíkove. Potom som prechádzal cez úrodnú rovinu okolo Dunajskej Stredy a Galanty. Za Sereďou sa cesta zmenila na pahorkatinu na úpätí Považského Inovca a po návšteve Bojničiek som sa rozhodol, že domov sa vrátim cez Hlohovec a diaľnicu D1. Cestou som minul vyhliadku nad Hlohovcom, plnú ľudí. Zastavte sa tam, ak niekedy pôjdete okolo a bude pekné počasie. Je tam krásny výhľad na mesto Hlohovec pod vami a ďaleko do diaľky. Dominuje mu síce silueta chladiacich veží atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach, ale aj tak je to pekná scenéria.

PREČÍTAJTE SI TIEŽ  Obyčajný deň patológa ČASŤ I: Ja som sa zbláznil

Cestou som si všímal ruch spojený s konaním volieb. Dopoludnia v obciach, ktorými som prechádzal, a takisto okolo volebných miestností vládla čulá vrava. Voliči jedného či druhého z kandidátov poňali toto občianske právo spoločensky a diškurovali na uliciach vo sviatočnom oblečení. Popoludní bolo ľudí citeľne menej a pred volebnými miestnosťami už postávali len pofajčievajúci členovia volebných komisií. Voličov bolo zreteľne pomenej.  Na cestách sa však trúsili víkendoví vodiči celý deň a, navyše, zvýšený počet hliadok polície znemožňoval zrýchlený presun. Po návrate domov som konečne na pár hodín zaspal.

Pred polnocou som však ešte bol na návšteve v obci pri Seredi. Úmrtie mladého muža. Mal takmer o desať rokov menej ako ja. Príčina smrti zjavná nebola, tak som nariadil vykonanie pitvy. Pri vypisovaní dokumentácie som komunikoval s jeho priateľkou. Náhle jej zostalo nevoľno a vtedy som si všimol, že je odhadom v poslednom trimestri gravidity. Nemám rád takéto smutné chvíle. Chúďa dieťa, nespozná svojho otca. V rozladenej nálade som dorazil domov a rýchlo zaspal. Asi o dve hodiny som obdržal adresu pri Dunajskej Strede. O druhej ráno som vyrazil. Cestu v noci mám rád. Teda úplne strašne rád. Krátkym pohľadom na budíky Octavie som zistil, že už som najazdil od piatka viac ako 1000 km. Aj som sa tak cítil. Zo Senca je to asi 40-minútová jazda do Dunajskej Stredy. Okrem nebezpečných Zlatých Klasov, kde je v noci zvýšený výskyt šialených chodcov a potulujúcich sa psov, je to vcelku príjemná jazda. Mierne omámený pol treťou ráno som vošiel do Dunajskej Stredy. Hneď prvá budova vpravo je dialyzačné centrum, kde už som párkrát bol na obhliadke. Prebehol som okolo nemocnice, kde ma zobudil prvý zo série doslova mimoúrovňových kanálov. Po krátkom telefonáte s príbuznými som našiel adresu v dedinke, kam som smeroval. Písal som papiere a vnímal chudobu okolo seba. Áno, priatelia, doslova chudobu. V deň, keď volíme prezidenta, a jeden kandidát je bohatší ako druhý.

Ľudia tu žijú ako Čenkovej deti. Navyše boli strašne milí a bolo mi ich veľmi ľúto. Vrátil som sa nadránom podľa nového času o pol šiestej ráno. O pol deviatej som opäť vyrážal a po troch návštevách sedím konečne chvíľu v pokoji pri obede. Nie dlho. Zvoní telefón a dostávam ďalšiu adresu. K voľbám som sa osobne nedostal. Na pumpe som však videl titulku novín a viem, kto je víťaz. Na mojej práci to však zrejme nič nezmení, asi ako u drvivej väčšiny obyvateľov.

Všetkým, ktorých som stretol za posledné dni pri práci, vyjadrujem ešte raz úprimnú sústrasť a dúfam, že mi nemáte za zlé, že svoju psychohygienu uskutočňujem takýmto spôsobom.

Autor: MUDr. Tibor Bokor

Google+ Linkedin