Petra a Tomáš odhalili psychické choroby: Keď ich to chytí, nedokážu vstať z postele (ROZHOVOR)

Petra a Tomáš vyzerajú ako bežní mladí ľudia. Možno sú občas na prvý pohľad viac zádumčiví, ale to by sa stále nevymykalo akémusi štandardu ľudských pováh. Obaja však mávajú chvíle, keď ich takpovediac na lopatky dokážu položiť bežné a možno pre nás ostatných jednoduché až komické chvíle.

Nie je však za všetkým len lenivosť, alebo dočasná nechuť zapájať sa do bežných aktivít. Sú tu aj psychické choroby a tie nie sú veľmi prieberčivé v tom, koho si vyberú.

„Dostať“ takúto psychickú chorobu môžeme v ktoromkoľvek veku. Nevyberá si ani pohlavie, postavenie. Spúšťačom môžu byť aj stresové situácie. To je prípad Petry aj Tomáša.

Pozreli sme sa na svet ich očami a očami ich rodiny. Rozhovor nevznikal jednoducho. Stav ľudí trpiacich touto chorobou sa často mení. Napriek tomu sme v redakcii Klocher.sk radi, že sa rozhovor nakoniec uskutočnil.

Domnievame sa, že je potrebné verejne rozprávať aj o týchto témach. Tak ako na Slovensku len schizofréniou trpí približne 50 000 ľudí a koluje množstvo mýtov, tak v tomto čase trpia ľudia aj ďalšími psychickými chorobami, o ktorých sa príliš nehovorí.

V rozhovore sa okrem iného dozvieš aj:

• Ako trpí človek psychickými chorobami
• Čo Petre a Tomášovi choroba vzala
• Aké bežné úkony sú v čase choroby pre nich zložité, priam nemožné
• Aký život viedli pred chorobou
• Aký bol priebeh choroby až do vypuknutia
• Ako vníma rodina ich psychické choroby
• Ako podľa P. a T. vykresľuje spoločnosť psychické choroby
• Prečo nechcú verejne prezradiť svoju totožnosť

Aká choroba sa objavila vo vašom živote? Teda, ak sa môžeme o tom takto otvorene porozprávať. Viem, že je to asi ťažké…

Petra: Mám paranoidnú schizofréniu a depresiu.

Tomáš: Diagnostikovali mi bipolárnu poruchu a časté výkyvy nálad. Myslím si, že je fajn o tom hovoriť. Sme ako vy, len niekedy viac bojujeme.

Rozumiem. Teda z časti, lebo nemôžem cítiť to, čo cítite vy. Tomáš, vráť sa prosím k výkyvom. To znamená, že v jeden deň si plný energie a ďalší máš napríklad depresiu? 

Tomáš: Áno, presne tak! Ale je to celé oveľa komplikovanejšie. Bol by som šťastný, ak by to bola len depresia. Aj keď depresia vo vážnom stave dokáže narobiť svoje!

Kedy vás oboch zastihla choroba?

Petra: Na škole. Ja som si to ani neuvedomovala. Žila som v akejsi bubline. Úplne si to nepamätám, lebo takáto choroba zastrie mozog. Opísať viac by vedela skôr asi rodina a okolie.

Tomáš: Na liečenie ma zobrali počas strednej. Jednoducho telo prešlo na iný level. Bohužiaľ, stať sa to môže hocikomu a hocikedy.

Ako to vidí rodina T: Prepuknutie choroby si asi ľudia úplne neuvedomujú. Oni žijú v tej chorobe. Našťastie, príznaky zjemnili lieky. Aj keď Tomáš ich dodnes zapíja niekoľko. Náš syn sa až po nich začal postupne vracať medzi nás. Myslím to psychicky. Tak isto bral veľa elektrošokov.

https://www.instagram.com/p/By5L1yYCGX9/

Petra, aj ty berieš lieky?

Áno, tiež ich je dosť. Som po nich ospalá a veľa ľudí z nich priberá. Ale bez nich sa nedá fungovať.

Ako sa choroba prejavovala pred liečbou?

Tomáš: Mával som dosť ťažké halucinácie. Veľakrát som nedokázal vstať z postele. Choroba človeka vtedy doslovne do nej zaklincuje. Nie, človek si v nej nerelaxuje. Jednoducho, nedokážem nič iné robiť. Nedokážem sa ani obliecť. Tento stav mávam občas aj teraz. Je to ako by som stuhol. Zamrzol.

Petra:

Keď to prepuklo, myslela som si, že mi ľudia vidia do hlavy, čítajú mi myšlienky. Myslela som si, že ma odsudzujú aj úplne cudzí ľudia. Tiež som si vravela, že niektoré známe piesne v rádiách alebo v televízore sú moje. Že som ich autorkou… Keď počujem niekedy skutočné hlasy, strhnem sa. Som v strachu, pýtam sa, či je to tu opäť! Choroba je, žiaľ, stále niekde v pozadí. Pokúšam sa s ňou ďalej žiť. Ako Tomáš, mávam taktiež problém opustiť posteľ. 

Ako to vidí rodina P: Viete, ona bola vždy šikovná. Úlohy si robila sama, ani sme nevedeli, že chodí do školy. Bola prirodzene veľmi samostatná. Potom, keď nastalo toto obdobie, všimli sme si, že ju prestávajú baviť krúžky a uzatvárala sa do seba. Bola smutná. Škola nás neupozornila na to, že sa v učení veľmi zhoršila, že meškala do školy. Dozvedeli sme sa to až na rodičovskom! Dcéra nám nič nepovedala, predsa bola vo svojom svete a my sme chodili do práce. To, že mešká, sme si nevšimli. To až neskôr. Vtedy sme ešte vyhľadali platenú psychologičku. Potrebovali sme radu. Tá nám však povedala, že Petra prechádza len pubertou, že ju máme nechať tak! Že nech si je vedomá toho, čo robí. Nech znáša následky svojich činov.

Ako to vidí rodina T: Predstavte si, rozprávam sa s Tomášom a naraz sa ma opýta či počujem nejakých ľudí, ako sa rozprávajú. Tí ľudia boli stáli niekde ďaleko, mimo nás. Tieto stavy sú našťastie čoraz zriedkavejšie. Teraz, keď to na neho príde, uzavrie sa do seba. Veľa bežných činností mu trvalo veľmi dlho alebo ich neurobil vôbec. Predstav si, že máš na ušiach slúchadlá. Nič nepočuješ. Tiež bývaš v tranze. Ak choroba opäť prepukne, musí sa preliečiť mimo domova. Vtedy nastupuje na dlhé liečenie. 

To skutočne povedala psychologička, že máte nechať tak? Vlastnú dcéru?

Ako to vidí rodina P: Áno, presne tak to bolo. Nezdalo sa nám to. Prišlo nám to až príliš jednoduché. Okrem toho, dievča, ktoré sa výborne učí, o všetko zaujíma, má talent na niekoľko mimoškolských aktivít a naraz, akoby u nej uťalo? Potom choroba v jeden večer vyvrcholia.

Vyvrcholila?

Ako to vidí rodina P: Ona bola vždy tichšia, ale to nemusí byť príznakom ešte ničoho. Naraz prišla za bratom a začala hovoriť, že niekde počuje hlasy a že tie sa s ňou rozprávajú. Mala neprítomný pohľad niekde v diaľke a povedala, že nech jej odpustí všetko zlé, čo mu kedy urobila. Pritom nič zlé mu nerobila! Práveže vždy každému pomáhala. Bolo to ako volanie o pomoc. Konečne. (chvíľa ticha pozn.red.) Vtedy sme vedeli, že sa niečo vážne deje. Presnejšie, bolo to ako dôkaz. Dovtedy nám nič také nepovedala. Neskôr nám psychiatrička povedala, že tomuto sa nedalo predísť. Ale dodnes ma hnevá tá súkromná psychologička. Videla dcéru len raz a hneď ju onálepkovala ako klasickú pubertiačku, čo sa fláka.

Prečítajte si tiež :

Koniec lajkov na Instagrame? Neexistujúce srdiečka by mohli pomôcť sebaúcte

Petra, Tomáš, keď to na vás príde, čo vám vtedy pomáha?

Petra: Keď si ľahnem. Vždy to ale nepomáha. Niekedy to musí prejsť tak, ako keď bolí hlava. Pomáha mi prítomnosť rodiny, podpora.

Tomáš: Keď vykonávam aktivity, ale to sa vtedy robí ťažko. Pomáha mi spánok a jedlo.

V čom vás choroba najviac obmedzuje?

Tomáš: Vzdal som sa niekoľkých koníčkov, lebo ak som viac aktívny, tak sa mi zhoršuje nálada. Napríklad, nemôžem absolvovať fakultatívne výlety, lebo veľa aktivít ma „rozhodí“. A ťažšie nadväzujem komunikáciu, najmä ak sa mi zhorší stav. Bez liekov by som asi nevnímal realitu, na druhej strane som po nich veľmi pribral a utlmujú ma.

Petra: Obmedzovala ma a obmedzuje v učení, zhoršili sa mi známky počas školy, nedokážem robiť viac vecí naraz. Tiež som mala veľa záľub. Teraz je ich len niekoľko. Ako Tomášovi, aj mne predtým bežné úkony nerobili problém. Teraz vo mne vyvolávajú stres až psychózu.

Ako vidím, choroba vám veľa zobrala. Nechala vám nejaké záľuby?

Tomáš: Snažím sa športovať, venovať sa jazykom, ktoré ma v minulosti veľmi bavili. Chodiť o niečo viac medzi ľudí.

Petra: Pokúšam sa stále hrávať na klavír, tiež chodiť viac von a na niektoré aktivity sa necítim.

Mal niekto z vašej rodiny takéto choroby?

Petra: Neviem o tom.

Tomáš: Ja viem o babkinej sestre, že trpela nejakou duševnou chorobou. Viac o nej neviem, nežila na Slovensku. Doktorka mi vravela, že sa psychické choroby môžu dediť preskakovaním.

Preskakovaním? Ako to myslíš?

Tomáš: No, že niekto v rodine mal psychickú chorobu a môže to zdediť až ďalšia generácia.

Nechceli ste prezradiť mená ani bydlisko. Máte pocit, že napriek dobe v akej žijeme, by vás mohli ľudia, povedzme že odcudzovať, nechápať vás?

Tomáš: Ľudia sa boja toho, čo nepoznajú alebo nemôžu spoznať.

Peťa: Vie o tom určitý okruh ľudí. Ešte sa nájdu ľudia, čo nás vnímajú asi inak.

Ako to vidí rodina P:

Presne tak, ešte to aj podporujú filmy a niektoré média. Skoro všetci vrahovia sú v nich naraz psychicky chorí, sú automaticky schizofrenici. Je nám z toho veľakrát zle. Áno, nájdu sa aj takí, ale nie je to samozrejmé. Na Slovensku majú túto chorobu desaťtisíce ľudí.

A všetci sú hneď násilníci alebo vrahovia? Priznávame, že predtým sme tiež nemali príliš dobrú mienku, ani sme sa nezaujímali o ľudí, ktorí trpia duševnými chorobami. Bolo to aj preto, lebo sme túto chorobu nepoznali, nikto ňou v rodine netrpel a jej povahu nám predkladali médiá, najmä tie filmové. Vtedy (keď choroba prepukne pozn.red.) je naša Peťa tichá, apatická a smutná. Berie na seba často vinu, veľakrát aj za veci, s ktorými nič nemá. A sú to veľakrát pre človeka s dobrou duševnou kondíciou priam neuveriteľné banality. 

Ako to vidí rodina T: Známy psychiater Ivan André povedal, že nikto z nás si nevie predstaviť, čo cítia schizofrenici. Môžeme len komentovať to, čo vidíme, čo nám povie Tomáš. Ale pokúšame sa ho pochopiť.

Prečítajte si tiež :

Psychologický test: Na ktorom obrázku sa podľa vás NENACHÁDZA rodina? Váš výber o vás odhalí skryté tajomstvá

Aké banality?

Ako to vidí rodina P: Na začiatok, keď je „v tom“, trvá hodiny, kým z nej doslovne slovne vydolujeme to, čo ju trápi. Napríklad, niečo si kúpila a naraz má výčitky, že prečo si to kúpila alebo mala niečo inak povedať, urobiť. Všetko vtedy analyzuje hodiny v tichosti. Popritom sa potí a má neskutočný stres a so zastretým pohľadom dokáže byť hodinu, niekedy dlhšie…

Ako často je to horšie alebo je to priam neúnosné?

Tomáš: To nikdy neviem. Nerozoberám to.

Petra: Keď som veľmi šťastná, veľakrát na druhý deň alebo ten ďalší zažívam silnú úzkosť a s ňou spojené rôzne ďalšie javy. Je to ako na hojdačke.

Chceli by ste niečo odkázať ľuďom, ktorí túto chorobu odcudzujú aj keď ju nepoznajú?

Tomáš: Áno, chcel…(odmlka pozn.red.) Na tento rozhovor som sa pripravoval dlhšie. Nebolo to jednoduché. Nie je jednoduché rozprávať o niečom takom. Chcem povedať, že nie sme zlí a divní ľudia.

Petra: Trpí duša, nielen telo.