Slováci dobrovoľne strávia týždeň v úplnej tme! Opisujú to ako najlepšiu dovolenku života (ROZHOVOR)

,,V domčeku, kde som strávila týždeň v tme, bola taká tma, že bolo jedno, či mám zatvorené, alebo otvorené oči. V tme zistíte, aký je čas len relevantný pojem. Že koľko trvá minúta a minúta, ako úžasne chutí jedlo.

Nikdy človek nemá na seba toľko času, ako keď ostane sám v tme. Konečne, aspoň raz v živote budete mať čas rozmýšľať sám nad sebou a nič vás nerozptyľuje,“  spomína na najlepšiu dovolenku života Martina.

Počuli ste už o pobyte v tme či v čiernej diere? Ak si myslíte, že to je bláznovstvo, možno vás tento článok presvedčí o opaku. Pobyty v tme začínajú naberať na obľúbenosti. Na Slovensku vzniklo už niekoľko takýchto miest, pričom niektoré sú beznádejne obsadené aj na pol roka. Pobyt v tme vyhľadáva čoraz viac mladých ľudí do tridsať rokov, ktorí sa chcú niekam posunúť, vyriešiť si vnútorné problémy alebo len nevedia, čo chcú v budúcnosti robiť. Rozhodli sme sa preto vyspovedať Martinu Šedlbauer – Slovenku,  ktorá sa do tmy chystá ešte raz vrátiť.

Ako si sa dozvedela, o pobyte v tme a čo ťa k tomu viedlo?

Dozvedela som sa o tom od Jardu Dušeka (z jeho prednášok). Neskôr pobyt v tme absolvoval aj môj kamarát, z jeho rozprávania ma to zaujalo. Opisoval celkom silné zážitky. Mne to postupne začalo viacej vŕtať v hlave. Priznám sa, vtedy som prechádzala dosť ťažkým obdobím.

Čo sa dialo?

Od predavačky cez obchodníčku, obchodného manažéra som sa postupne vypracovala až na regionálneho riaditeľa. Pod sebou som mala 80 ľudí, čo je naozaj veľký tím. Úplne som vyhorela. Bola som veľmi rozlietaná a  moja duša plakala, ba priam až volala, že toto nie je ten štýl života, aký by som chcela navždy prežiť. Začala som túžiť po niečom inom. Vedela som, že toto je tak nejak na konci, len akosi som hľadala v sebe odvahu odísť z komfortnej zóny. Vôbec som netušila, čo budem robiť.

A keď som sa tak prevážala po regióne taká frustrovaná a nešťastná, pýtala som sa sama seba: Čo by som chcela robiť, aby som bola šťastná? Odpoveďou bolo, že by som sa chcela živiť maľovaním obrazov. Ale vždy bol vo mne ten vnútorný kritik, čo ti šibe, veď to nerobia ani ľudia, čo to vyštudovali.

Takže si odišla si zo zamestnania, z veľkého korporátu, z úplnej istoty, kde si pracovala viac ako 20 rokov.

Mala som vtedy 38 rokov a dala som výpoveď. Všetci sa ma pýtali, čo budem robiť a kde. A ja, že už niečo mám. Ale úprimne, vôbec som nevedela, čo budem robiť. Hanbila som sa priznať, že nemám žiadnu prácu.   

Po odchode z práce som začala školiť iné firmy na tie zručnosti, ktoré som mala. Aj sa mi to celkom pekne rozbiehalo, no stále som cítila, že to vôbec nie je ono.

Jedného dňa mi zomrel otec. Vtedy sa mi veľmi znížila životná energia a vôbec som si nevedela predstaviť, že budem ďalej podnikať a mám priniesť domov príjem s touto energiou. Hneď nato som odišla na Bali, kde som veľa meditovala. A tam som sa rozhodla maľovať obrazy, do ktorých budem odovzdávať všetku moju energiu.

Zdalo by sa, že si našla to, po čom si túžila.

Keď som sa vrátila, začala som maľovať obrazy. Začala som aj pracovať pre jednu personálnu agentúru, plus som mala tú svoju malú. Prakticky som sedela na troch stoličkách. Nič nešlo poriadne. Myseľ bola roztrieštená a potrebovala som sa zamerať na seba, na to, čo naozaj chcem.  1. januára 2016 som si rezervovala pobyt, ktorý bol na konci februára, pretože sú dosť vybookovaní.

Ako si našla pobyt?

Kamarát mi poslal link, kde som si rovno otvorila kalendár a zarezervovala ho.

Koľko si tam strávila dní?

Týždeň, čo je štandardná dĺžka pobytu. Asi najviac ľudí si to objednáva na týždeň, ale dá sa aj viac. Až po výjazde som si o tom začala niečo viac študovať. Nemec, ktorý to doviezol do Európy z východných kultúr, tvrdí, že ideálne je 21 dní, pretože až po 14 dňoch strácaš niť s realitou a vtedy sa začnú diať veci mimo tela, mimo času a mimo tejto reality. Ale aj za tých 7 dní sa dá  toho stuhnúť celkom dosť.

Koľko to stálo?

Tristo eur, ale zaleží na tom, akú stravu si vyberieš.

Ako to prebiehalo?

Bola nedeľa, veľa vecí som ešte musela stihnúť, pretože som sa išla odpojiť od celého sveta. Vybavovala som emaily, zabezpečila veľa vecí. Večer som dorazila do Štefanovej, kde žijú osadníci, ktorí sú spojení s prírodou a stavajú domy z hliny a zo slamy. Sú tam dva domčeky, ja som si vybrala ten väčší (20 m2 spodok, 20 m vrch), a ten bol hlinený a v tvare srdca. Dve spálne, jedáleň, kuchyňa, kúpeľňa a cvičebňa. Najprv ma sprievodca povodil po svetle a všetko mi ukázal.

Ako bol domček zabezpečený, aby tam bola úplná tma?

Okná boli zabezpečené hrubou izoláciou, aby tam neprenikol ani najmenší lúč. Bola tam taká tma, že som si nevidela na ruky, keď som si ich dala tesne pred oči. Mala som kľúče od dverí. Je to tam, samozrejme, veľmi slobodné a môžeš odísť, kedy chceš. Mala som k dispozícii čelovku, ktorá mala len malý lúč – pre prípad potreby. Ja som ju použila asi dvakrát, keď som potrebovala niečo nájsť.

Peter mi ukázal, kde sú poistky, všetko mi poukazoval a odišiel. Poistky som mohla vypnúť, kedy som chcela.  Vybalila som sa. A tak som pomaly vypínala svetlá a nakoniec aj poistky. Bola som taká unavená, že som išla hneď spať.

Ako prebiehali prvé dni?

Prvé 2-3 dni som viac spala, ako som bola pri vedomí. Keď človek nedostáva žiadne impulzy, telo si naozaj vypýta spánok. Už od prvého dňa, keď som sa prebrala, išla moja hlava ďaleko do minulosti, až som sa ocitla v prenatálnom stave. Cítila som sa, ako keby som bola v maminom bruchu a napojila som sa na pocity mojej mamy aj otca.

Cítila som, ako na mňa čakajú, s akou láskou a zároveň obavami, keďže som bola ich prvé dieťa. Od toho raného detstva sa mi začali vynárať spomienky. Zo základnej, strednej školy, z jednotlivých prác. Vždy ma to zastavilo pri negatívnych veciach. Mala som pocit, že ich znova musím prežiť a vyčistiť ich už s terajším vedomím. Pravdou je, že  som si urobila veľmi veľa odpadkových košov. A snažila som sa pochopiť a prijať, prečo sa mi tie situácie diali, ako som sa s nimi vedela vysporiadať. S niečím viac, s niečím, naopak, menej.

Nebála si sa?

Ja sa popravde veľmi bojím. Aj doma sa mi to občas stáva, že sa bojím, keď som sama doma. Ale v tom domčeku bolo naozaj dobre, mal v sebe veľmi veľa dobrej a pozitívnej energie a vibrácií. Ani raz sa mi nestalo, že by som mala pocit strachu.

Aký vplýva na človeka pobyt v tme?

Človek sa v tichu a v tme dokáže spojiť so svojou dušou a so svojím srdcom. Práve v tomto ruchu a vo svete impulzov, v ktorom žijeme; samé mobily, počítače, sociálne siete. Všetko nás to totálne vyrušuje a odpája nás od seba samých. Keď si však v tme, či chceš, či nechceš, jednoducho ťa to prinúti rozmýšľať nad mnohými vecami, pretože tam nemáš čo iné robiť. Okrem toho, že sa ideš osprchovať a najesť.

Čo si jedla, respektíve aké jedlo bolo na výber?

Ja som si vybrala vegetariánske, a to bolo výborné. No na výber bola napríklad aj čistá voda alebo neslaná ryža. Pravdou je, že telo nepotrebuje energiu, keď nemá výdaj, a napokon som zjedla veľmi málo.

Ako vyzeral tvoj program?

Naozaj som po 3 dňoch stratila prehľad o tom, či je deň, alebo noc. Až potom som počula osadníkov úplne tlmene z diaľky, ale aj tak som nevedela, či je ráno, alebo popoludnie. Potom, keď som v posledných dňoch spávala len 2-3 hodiny, lebo telo už nevedelo zaspať, čas dostal úplnú elasticitu. A stalo sa mi, že to všetko strašne dlho trvalo. Minúta trvala nekonečne dlho. Môj program pozostával z písania si poznámok, cvičenia jogy. Je to vlastne neustála meditácia. A pokúšala som sa hrať na hudobných nástrojoch, ktoré tam boli.

 

Plánovala si si budúcnosť?

Prvé 2-3 dni som bola v minulosti, a potom sa to preklopilo do prítomnosti. Neskôr do budúcnosti, kam by som mala smerovať. Išlo to tak po lineárnej osi. Začala som si uvedomovať, ako mi je dobre. A to si veľakrát neuvedomujeme, aké máme šťastie. Že sme zdraví, máme rodinu, sme materiálne zabezpečení. Vtedy som sa snažila predstaviť si, ako som v každej jednej pracovnej pozícii, ako sa v tom prostredí cítim a čo bude pre mňa najlepšie.

Nemala si počas pobytu krízu?

Mala som krízu. Dostala som bolestivú menštruáciu. A čakala som na Petra strašne dlho. Chcel ma aj zmietnuť, tak mi vysvetlil, že nebude chodiť stále v ten istý čas. Doniesol mi vždy jedlo a rozprávali sme sa. Jeho úlohou bolo aj odhadnúť situáciu – v prípade, že človek má depresie a podobne.

Vtedy som ho poprosila o čaj. A ja som ho čakala a čakala. A potom som otvorila vonkajšie dvere a už svitalo. Mohlo byť asi 6 hodín ráno, a vtedy mi napadlo, že som ho čakala celú noc. Takú krízu, že by som chcela zasvietiť svetlo alebo odísť, som vôbec nemala. Aj som chcela sama sebe dokázať, že to zvládnem.

Je pravdou, že ľudia začínajú vidieť po niekoľkých dňoch v tme rôzne obrazce? Zažila si aj ty niečo také?

Ja som po pár dňoch začala vidieť ako keby auru môjho tela. Nevidela som ruku, ale len svetlé obrysy. A keď som urobila pohyb rukou, tak som videla, ako sa tá energia úplne ťahá za rukou.

Mala si vytvorený nejaký harmonogram?

Nie, nemala. Čo som v danej chvíli chcela robiť, to som robila. Išla som sa úplne vypnúť. Cvičila som jogu, ležala som na posteli, sedela v hamake alebo som si písala, jedla som, osprchovala som sa.

Čo bolo pre teba najhoršie a najlepšie?

Zlý zážitok nemám. Ale asi 3-krát sa mi stalo, že mi padali kuchynské utierky a ja som ich zachytila a ani raz mi nepadli. Najlepšie bolo pre mňa spojenie so sebou. Aj keď sa snažím doma meditovať, okolo mňa je kopec ruchu. Už mi padajú myšlienky na to, čo musím ísť urobiť, čo ma čaká. A to ma tak ťahá a vyrušuje. V tme som mala toľko času pre seba, koľko nikdy v mojom živote, a ja to do dnes vyhodnocujem ako najlepšiu dovolenku môjho života. Aj napriek tomu, že mám precestovaného toho veľa.