fbpx
Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Spoveď 17-ročnej závislej Michaely: Mamine šperky a krištáľ som vymenila za heroín. Keď bolo najhoršie, spávala som s chlapmi za peniaze!

Myslela si, že keď sa zabije, všetko sa vyrieši. Rodičia už nebudú nariekať, aké majú decko, a ona sa už konečne nebude škriabať až do krvi. Nebude závislá od heroínu.

„Ten pocit ma oslobodzoval skoro ako teplo, ktoré sa rozvinie, keď si dáte heroín. Je to okúsenie slasti, neba, raja na zemi a najvyššie štádium rozkoše a vzrušenia – preto je asi tak návykový,“ opisuje svoj príbeh Michaela.

Prečítajte si rozhovor so 17-ročnou závislou Slovenkou.

Ilustračná foto. Zdroj: michaelshouse.com

Je tvoja závislosť spojená s detstvom? Bola si problémové dieťa?

Nebola som problémové dieťa, mala som super detstvo. Všetko, čo som chcela, som dostala. Odmalička som jazdila na koni. Bola som dobré dieťa. A keď som jedného dňa povedala, že chcem koňa, tak som ho aj dostala. Pamätám si, ako prišiel otec a povedal: „Nastúp do auta, niečo pre teba mám.“ Krásny arabský plnokrvník. Nemala som žiaden problém s rodičmi. Športovala som, učila sa jazyky, kreslila a bola vzornou dcérou.

Kedy sa to zlomilo, čo bol podnet k tomu, aby si začala brať drogy?

Zlomilo sa to na strednej, proste som sa dostala do zlej partie. A neznášala som byť šedá myš. Začalo sa to nevinne, stretávali sme sa na našom mieste a experimentovali. Cigarety, alkohol, marihuana. A potom sa to už zviezlo.

Drogy nie sú lacná záležitosť. Odkiaľ si mala peniaze?

Dostávala som vreckové. U nás sa nikdy neriešili peniaze. Čiže som si väčšinou niečo vymyslela. Že potrebujeme na výlet, potom na pomôcky do školy, potom, že sa skladáme spolužiačke na darček, potom učiteľke. Doma sme navyše vždy mali hotovosť a naši to nejak neriešili. Otec si myslel, že to mama míňa, a tak nič nepovedal. Mama si zas myslela, že míňa otec.

Keď na to teraz spomínam, chalan, čo nám to predával, presne vedel, že vieme zohnať peniaze. Kamarátka bola tretia suseda a ani pre ňu neboli peniaze problém. V podstate sme si žili, ako sa povie, nad pomery. A to náš díler dobre vedel.

Ilustračná foto. Zdroj: huffpost.com

Problém sa začal vtedy, keď mi na to rodičia prišli, a k peniazom som sa už nedostala. Zobrala som mamine šperky a dala ich do záložne. Pokračovalo to krištáľom. Cez net som začala predávať aj svoje značkové oblečenie. Neskôr som to vymenila za online chat. Poradila mi to kamoška. Bolo sa len treba prihlásiť na jednu stránku a chlapi vám zasielajú peniaze za to, že im urobíte striptíz alebo že sa pred nimi urobíte a tak podobne. Výhodou bolo, že na Slovensku ani v okolitých krajinách sa to neukázalo – teda ak ste nechceli. Bola som v štádiu, kedy mi to bolo už jedno.

Lenže nestačilo mi to, pretože to bralo strašne veľa času a robila som to doma, keď som nechodila do školy, čiže som si našla náhradu a chlapov som si začala hľadať cez net. Väčšinou išlo aj o starších, ale mala som aj štyridsiatnikov, a to priamo u nich doma, keď žena bola niekde preč.

Kedy to už začalo byť kritické a ako prišli tvoji blízki na to, že si závislá?

Keď je človek závislý, v podstate je jednoduché ho odhaliť, preto som bola opatrná a vynaliezavá. Keď som nemala dávku, bola som extrémne nervózna, bola mi zima a škriabala som sa do krvi. Často som si nahlas rozprávala niečo v štýle: „Neznášam ťa, choď do riti, vypadni už.“ Uvedomovala som si to. Vtedy mama stála za mnou a povedala: „Čo to trepeš Miška?“ a ja som sa rozplakala, už som nevedela ovládať svoje emócie. Vtom prišiel amok a ja som po nej ziapala, nech sa na mňa pozrie, čo zo mňa je. Že ona za všetko môže.

Ako to pokračovalo?

Na všetkých som mala nervy. Vtedy už si moji rodičia začali všímať, že nie som v poriadku. Mojím jediným zmyslom života bolo dať si dávku a byť v „tom stave“. Už mi bolo jedno, čo si dám. Bola som zúfalá. Keď som začala s heroínom, pichala som si ho len do nôh a pod nechty. Vedela som, čo ma čaká, keď ma odhalia. Môj otec je pohodový človek, ktorý sa vie rozčúliť len v práci. Doma si ma vždy zastal. Ale bol to zásadový človek. Keď niečo povedal, tak aj bolo. A vedela som, že našim by to nehralo do karát. Mama je lekárka a otec vlastnil firmu.

Raz som si domov zavolala partiu ľudí, s ktorými som sa flákala. Bol to taký obyčajný blic. Vtedy už naši niečo tušili, ale nemohli nič dokázať. Prisahala som. Povedala som, že mám depresie. Že mi dali lieky na hlavu. Klamstvá na klamstvá. A keď sme si dávali asi perník, zrazu sa doma objavil otec. Pamätám si to len matne. Spustil riadny rev, na mňa aj na nich. Všetkých nás vyfackoval a ja som mu nadávala, nech nás nechá. Nenechal. Hneď ďalší deň som si balila veci do liečebne.

Ako prebiehalo liečenie, bola si na Slovensku alebo v zahraničí?

Liečenie, bolo zvláštne. V podstate som zistila, že som dosť v sra….ch. Skupinové terapie, lieky, antidepresíva. Nejak som sa z toho za pár mesiacov dostala. Teda to bolo len také, že som sa separovala od tej „zlej“ partie. A mala neskutočné absťáky, sprevádzané vracaním a horúčkou. Niečo strašné.

Čo bolo potom, keď si prišla z liečebne?

Nastal tvrdý režim, otec dal nainštalovať kamery. Zo školy domov a doma som mala doučovanie z francúzštiny, matiky, a to sa striedalo. Prehodili ma na inú školu, takže všetci ma mali za tú šibnutú feťáčku z liečebne. Nikto sa so mnou nebavil. Doma dokonca naši dali šperky a cennosti do trezoru. Alkohol som doma viac nevidela. A to sme mali aj vínnu pivnicu, ktorú naši zamykali.

závislá od heroínu
Ilustračná foto. Zdroj: witf.org

Oco chodil skoro domov, a tak sme šli niekedy na prechádzky. S našimi som sa nerozprávala. Nebolo o čom a mala som ešte silnejšie depresie. Psychiater mi striedal antidepresíva. Vôbec mi nechutilo jedlo, bola zo mňa anorektička. Všetkých som obviňovala, že mi krivdia. Vtedy mi napadlo predávkovať sa liekmi. Dala som si naraz všetky lieky, čo som našla doma. Prebrala som sa až v nemocnici, kedy mi vypumpovali žalúdok a dali infúziu. A opäť ma poslali do liečebne. Takže som tam strávila viac ako jeden rok. Nie je to nič príjemné.

Vrátila si sa ešte k drogám?

Áno, keď som prišla z liečebne po druhý raz, otec trocha poľavil, pretože rozbiehal ďalšiu firmu. A tak som to využila. Objednávala som si drogy cez net. Zarábala som si pôvodným spôsobom. Prišiel na to, že znova beriem. Bil ma hlava-nehlava, až mu išli slzy. Ja som tú bolesť už ani necítila. Plakala som, lebo mi ho bolo ľúto. Hlavne toho, čo zo mňa ostalo.

V tej chvíli som si myslela, že keď sa zabijem, všetko sa vyrieši. Rodičia už nebudú nariekať, aké majú decko, a ja sa už konečne nebudem škriabať do krvi. Nebudem závislá. Ten pocit ma oslobodzoval skoro ako teplo, ktoré sa rozvinie keď si dáte heroín. Je to okúsenie slasti, neba, raja na zemi a najvyššie štádium rozkoše a vzrušenia – preto je asi tak vysoko návykový.

V ten večer som si podrezala žily. Doma v sprche. Ešte som bola trocha pri vedomí, keď ma našla mama. Skončila som v nemocnici. Naši mi vybavili liečebňu v Taliansku. Strávila som tam pol roka.

Pomohli ti? A čím to bolo zapríčinené, zmena prostredia, modrenejší prístup?

Neviem, čím to bolo. Možno tým, že tá liečebňa bola iná. Veľa sme pracovali vonku. Boli tam dokonca kone – možno aj to mi pomohlo. Že niekde v hlave som mala ten pocit bezstarostného dieťaťa s koňom. Asi od 3. ročníka som chodila na taliančinu, takže som ju tam využila. Cítila som sa tam veľmi dobre. Aj keď prvé dni boli, samozrejme, ťažké.

Čo robíš momentálne?

Teraz študujem a vrátila som sa ku koňom. Chcela by som napísať knihu.

 Čo by si odkázala našim čitateľom?

Nikdy neberte drogy (smiech). Keď som túto vetu počula, znela tak trápne. Ale keď tak nad tým spätne rozmýšľam, je to to jediné, čo asi viem ľuďom odkázať.

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií