Prikláňal sa skôr k nacizmu ako k Sovietskemu zväzu. Milovaný a zatracovaný Andrej Hlinka

Počas prvej republiky stál na čele dominantnej politickej sily Slovenska a jeho meno sa dnes skloňuje s rovnakou bázou ako trojica Štúr–Štefánik–Dubček. Andrej Hlinka sa prebojoval do TOP 10 v ankete Najväčší Slovák. Prečo je však mnohými označovaný ako fašista?

V auguste uplynie 81 rokov od úmrtia Andreja Hlinku, katolíckeho kňaza, národovca, politika, publicistu a prekladateľa. Narodil sa 27. septembra 1864 v obci Černová, ktorá je dnes súčasťou Ružomberka, ako siedme z deviatich detí pltníckeho faktora Andreja Sidora. Vďaka svojmu nadaniu sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku, kde strávil tri roky štúdia. Práve v Ružomberku v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. S týmto predsavzatím odišiel na vyššie gymnázium do Levoče.

Na otázku slovanskej slobody nepriamo upozornil udalosťou v roku 1907. Černovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola, avšak termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal na Morave a v Čechách. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola sa dedinčania vzbúrili, na čo do nich uhorskí žandári začali strieľať a usmrtili 15 ľudí.

Rozporuplný človek

Navzdory rozporom, ktoré dnes Andrej Hlinka vyvoláva kvôli svojej medzinárodnej politickej nerozhodnosti, sa väčšina historikov zhodne na jeho významnej úlohe v roku 1918, kedy výrazne prispel k rozhodnutiu slovenských politikov orientovať sa na česko-slovenské spojenectvo a spoločné súžitie v novovznikajúcej Československej republike.

Práve ním zložená Slovenská ľudová strana sa totiž v rušných časoch pádu habsburskej monarchie prihlásila k myšlienke spoločného štátu. Bol to práve Hlinka, kto na tajnej porade v Martine povedal známu vetu: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť.“ Jasne vyjadril potrebu spojenia sa s českým národom.

O niekoľko mesiacov neskôr však proti konceptu jednotného národa protestoval. Tvrdil, že deklarácia nemá pre SĽS žiadnu záväznosť, pretože ako strana nechceli komplikovať situáciu pri vytváraní štátu a zmluva vyjadrovala len lásku k novovznikajúcemu štátu. Zo spisov historikov sa vie, že Hlinka často menil názory na mnohé politické problémy a osobnosti.

Parížske fiasko

K politickému úspechu mu pomohla komplikovaná hospodárska situácia krajiny. Boli to najmä pretrhnuté obchodné väzby s Maďarskom, zlá dopravná inšfraštruktúra, vyššie dane, nižšie mzdy, nedostatok zbožia či rastúca nezamestnanosť. Hlinka tieto faktory spolitizoval a tvorili živnú pôdu autonomistického hnutia.

Autonómiu pre Slovensko sa Hlinka snažil presadzovať aj v zahraničí. V roku 1919 ilegálne odcestoval na Parížsku mierovú konferenciu, ktorá rozhodovala o povojnovom usporiadaní Európy. Do francúzskej metropoly ale odišiel bez poverenia a s falošným pasom. Bez akéhokoľvek mandátu žiadal v novovzniknutom štáte autonómne postavenie pre Slovensko.

Nedosiahol nič a po návrate domov sa za to dostal do väzenia, pretože bol za tento skutok obvinený z vlastizrady. Odvtedy bolo slovenské autonomistické hnutie už nezmazateľne poznačené týmto činom. Práve Hlinkova prílišná politická angažovanosť a pošramotená povesť po parížskej epizódke bola stopkou pre jeho biskupskú vysviacku.

Po návrate do poslaneckých lavíc sa so svojou stranou začali stavať do pozície jediného zástupcu slovenského národa. Dotiahli to až k voľbám v roku 1925, kedy sa SĽS stala najsilnejšou stranou na Slovensku.

Hlinka bol rozporuplný. Počas hospodárskej krízy poukazoval na to, že práve politika pražského centralizmu zhoršila ekonomické a sociálne dôsledky na území Slovenska. Jedným dychom však dodával, že len odmieta deklasovanie slovenského národa a je stále prívržencom vzájomného spojenia s Čechmi: „…my SĽS stojíme na podklade nedeliteľnej republiky Čechov a Slovákov.“ 

Fašista?

Hlinka bol popri snahe o uznanie autonómie Slovenska veľmi zdržanlivý voči zahraničnej pomoci. Myslel si, že jeho strana je jediný pravý reprezentant slovenskej vôle. Pomoc odmietal z dôvodov jednak ideových odlišností, jednak skepticizmu voči krajinám, ktorým neveril, že by boli ochotné podporovať myšlienku samostatného slovenského národa.

Patril tiež k silným odporcom Sovietskeho zväzu. Nástupom ateistického boľševizmu sa ZSSR stal v jeho očiach hlavnou hrozbou pre kresťanský svet. Hlinka považoval za menšie zlo nemecký nacizmus. Hitlera síce označil za kultúrnu beštiu, no imponovala mu idea jednotného nemeckého národa, ktorú chcel presadiť aj na Slovensku. Práve z tohto dôvodu ho mnohí mylne označujú za fašistu.

Autonómie a neskôr samostatnosti Slovenska sa Hlinka nedožil. Slovenská autonómia sa napokon ujala až v ťažkom období druhej Československej republiky na jeseň 1938, pár mesiacov po jeho smrti. Jeho telesné pozostatky boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne, neskôr prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole. Pred príchodom Červenej armády ich v marci 1945 odviezli nevedno kam.

O Hlinkovi sa smelo slobodne hovoriť až po roku 1989. Po páde socialistického režimu sa spoločnosť začala vracať k jeho menu a Slovensko v roku 2007 schválilo zákon uznávajúci jeho zásluhy o štátotvorný slovenský národ a Slovenskú republiku. Hlinka sa stal mýtom a idolom a v novom štáte sa začal vytvárať jeho kult otca národa.

Zdroj: osobnosti.sk, postoj.sk, historyweb.dennikn.sk, andrejhlinka.sk