Tieto tínedžerky flirtovali s nacistami, potom ich zabíjali

Mladé dievčatá, ktoré boli počas druhej svetovej vojny aktívne v holandskom odboji, nadviazali rozhovory s nacistickými vojakmi. Chichotali sa a pofajčievali cigarety, aby od svojich cieľov zistili utajované skutočnosti. Potom ich nalákali do lesa pod zámienkou „romantickej prechádzky“ a tam ich zastrelili.

Freddie a Truus prežili vojnu, ale Hannie, ktorá je oveľa slávnejšia ako sestry Oversteegenov, nacisti chytili a popravili len tri týždne pred ukončením vojny.

Nacisti Hannie popravili

Jej posledné slová, ktoré vyslovila: „Som lepšia strelkyňa“, keď ju jeden z nacistov len zranil pri prvom pokuse o zabitie. Sophie Poldermansová bola blízkou priateľkou Freddie a Truus, ktorá nedávno zomrela vo veku 92 rokov, a dôverne sa s nimi zhovárala o spomienkach na vojnu. Poldermans, právnička, ktorá sa špecializuje na ženy a vojnové zločiny, napísala o skúsenostiach v knihe Zvádzanie a zabíjanie nacistov – Hannie, Truus a Freddie: Holandské hrdinky druhej svetovej vojny .

„Boli to mimoriadne odvážne ženy,“ povedala pre noviny Independent. ,,Nechcela by som chodiť v ich topánkach.“ Začali v odpore už ako malé – nosili nelegálne vytlačené noviny so správami o odpore a o nacistických jednotkách. Jazdili na bicykloch a dodávali ich na konkrétne adresy. Ukradli tiež falošné doklady pre židov. Freddie a Truus, ktoré boli o dva roky staršie ako ona, sa narodili a vyrastali v holandskom meste Haarlem neďaleko Amsterdamu so slobodnou matkou. Rodičia sa rozviedli a ich matka bola komunistka. Dala mladým dievčatám vyrobiť bábiky pre deti, ktoré sa stali obeťami španielskej občianskej vojny.

Pomáhali židovským deťom

Poldermans, ktorá pracovala so sestrami viac ako desať rokov ako členka správnej rady Národnej nadácie Hannie Schaft, ale tiež ich osobne poznala, uviedla, že Truus a Hannie pomohli dopraviť židovské deti do bezpečných domovov, ale Freddie (14) na začiatku vojny „bola príliš mladá na to, aby pomáhala.“

„Ľudia si mohli myslieť, že bola židovským dieťaťom kvôli svojmu vzhľadu, takže by to bolo pre ňu príliš nebezpečné,“ uviedla Poldermansová. Ale Truus a Hannie si vzali na bicykle židovské deti a prevážali ich z jedného domu do druhého. Nebolo to podozrivé, pretože to boli ženy. Spievali im piesne, aby odvrátili pozornosť detí.

Tínedžerky zabíjali nacistov

Úlohy a taktika troch dievčat v odboji však narastala, pretože sa viac zapájali. „Používali výbušniny na železničné trate a vlaky, aby Nemci nedokázali prepravovať vojakov, zbrane alebo židov,“ vysvetľuje Poldermansová. „Bol to ťažší typ odporu. Chceli vyrobiť chaos na železničných tratiach.“

Netrvalo dlho a dospievajúce dievčatá začali zvádzať a strieľať nacistov. Boli im prideľované konkrétne ciele.

„Toto sú jediné tri ženy, o ktorých vieme, že zvádzali a zabíjali nacistov v Holandsku,“ hovorí Poldermansová. „Preto je to taký jedinečný príbeh. Boli tínedžerky a boli mladé a pekné. Veľmi pekne sa obliekali a nosili výrazný make-up. Predstierali, že sú krautské dievčatá, ktoré boli miestnymi ženami a ktoré mali vzťahy s nemeckými dôstojníkmi, holandskými obchodníkmi a členmi nacistickej strany. Ich hlavným cieľom boli, samozrejme, vysokopostavení dôstojníci.“

Dodáva: „Chodili do barov či kaviarní, kde flirtovali s vojakmi, chichotali sa a usmievali.“  Vojakom povedali: „Môžeme ísť na romantickú prechádzku do lesa“. Lákali týchto vojakov do lesa, aby sa pokúsili získať všetky potrebné informácie, a potom ich na mieste zastrelili. Freddie mal okolo 16 rokov. Truus mala 18 rokov a Hannie 21 rokov. Začali v lete 1943 a pokračovali až do konca vojny.

Poldermans poznamenáva, že dievčatá nikdy nespali s nacistami. Dievčatá tajili svoju činnosť pred všetkými – dokonca aj priateľmi a rodinou – kvôli bezpečnosti. Sestry vždy odmietali odhaliť, koľko nacistov zabili, keď sa ich na to po vojne pýtali – Freddie povedala: „Nikto by sa na to nemal pýtať.“

Trpeli traumou a ťažkou depresiou

„Urobili to, čo urobili, pretože sa to muselo urobiť,“ hovorí Poldermans. „Verili v spravodlivosť. Neverili, že existuje iný spôsob. Zároveň sa snažili zostať ľuďmi. Trpeli depresiou a mali nočné mory.“

Až dlho po vojne dostali dievčatá uznanie, ktoré si zaslúžili – mnohí ľudia chceli hľadieť vpred, nie vzad a príbehy o odpore ovládali hlavne muži. Poldermans dodáva: „Museli bojovať za uznanie. Truus bola veľmi otvorená. Vždy rozprávala svoj príbeh, ale Freddie bola veľmi traumatizovaná. Nedokázala hovoriť o vojne a premohla sa len v posledných rokoch svojho života. Freddie získala všetky uznania za svoju prácu potom, čo zomrela.“

Vojna ovplyvnila všetko, čo v ich živote bolo. Truus sa stala známou sochárkou, ale vojna bola súčasťou všetkých jej diel. Traumu mali do konca života. Každý máj, teda v deň oslobodenia sa prebudili kričiac, že ​​majú nočné mory o vojne. Všetky spomienky sa im vrátili. Niekedy to bolo také zlé, že Freddie musela počas tohto ročného obdobia odísť z krajiny na pár mesiacov.