Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Režisér Dominik Bari: Na Sibíri som mal špeciálnu zdravotnú poistku a dohodnutý vrtuľník v prípade, že by sa niečo zvrtlo

24-ročný rodák z Košíc študuje na Národnej filmovej škole v Londýne a jeho film Ojmiakon, ktorý bol zároveň medzinárodnou expedíciou na severe Sibíri, kvalifikovala Americká filmová akadémia na Oscara. V rozhovore približuje cestu a nakrúcanie v Ojmiakone, ktorý je najchladnejším obývaným miestom na našej planéte.

Ako sa mladík z Košíc dostane až na filmovú školu do Londýna?   

Tesne pred maturitou som sa rozhodol podať si prihlášku na Medzinárodnú školu filmu a televízie v Paríži, nakoľko v tom čase to bola jediná filmová škola v kontinentálnej Európe, kde výučba prebiehala po anglicky. Podarilo sa mi sa tam dostať a úspešne tam ukončiť bakalárske štúdium v oblasti kamera a filmový strih. Počas štúdia som získal niekoľko ocenení a taktiež som mal dobré odporúčania od mojich profesorov. Rozhodol som sa, že zoberiem študentskú pôžičku a skúsim si na magisterské podať prihlášku na NFTS v Anglicku.

A prečo práve tam?

Ide o momentálne najlepšiu filmovú školu sveta. Je veľmi obtiažne sa tam dostať. Po trojkolových skúškach, ktoré trvali tri mesiace, ma nakoniec vzali. Vybral som si odbor vizuálne filmové efekty, keďže mám pocit, že predstavuje budúcnosť a nesmierne ma baví. Taktiež nadväzuje na moju predošlú špecializáciu v odbore kamera. Absolventi tejto školy majú spolu viac ako 30 nominácií na Oscara a neskutočných 421 nominácií Britskej filmovej a televíznej akadémie (BAFTA), taktiež množstvo ocenení z festivalov v Cannes či Berlinale.

Vizuálne efekty – to neznie ako oblasť, v ktorej filmári odchádzajú na expedície.

No to veru nie. Dokumentaristika je niečo, čomu sa venujem len okrajovo. Moja študijná špecializácia momentálne je a aj na predošlej škole bola zameraná predovšetkým na hranú tvorbu.

A prečo práve dedinka Ojmiakon?

Za všetko môže tak trochu môj bývalý spolužiak Petr Vinokurov. Medzi rečou mi spomenul, že pochádza práve z Jakutska. Veľmi ma to zaujalo. O Jakutsku som kedysi dávno počul v súvislosti s faktom, že krádež čiapky sa tam považuje za trestný čin, ktorý vnímajú ako pokus o vraždu kvôli obrovskej zime. Chcel som tam zdokumentovať život ľudí v súvislosti s chladom. Súhlasil, že by mi s tým pomohol, čo sa týka organizácie, nakoľko hovorí plynule po jakutsky. Pýtal som sa ho, kde je v Jakutsku najväčšia zima. Ešte v ten deň mi povedal, že za najchladnejšie obývané miesto sa všeobecne považuje dedina Ojmiakon.

Je však lokalizovaná uprostred tajgy a je obtiažne sa tam dostať. Najnižšia nameraná teplota v Ojmiakone bola -71,2 °C. Doposiaľ sa mi nepodarilo dopracovať k nikomu, komu by sa tam podarilo natočiť filmový dokument. Našiel som odtiaľ len zopár reportáží. V tom momente som vedel, že do toho chcem ísť. Neváhal som ani chvíľu a začal dávať dokopy tím.

Ako ste sa tam vôbec dostali? Na tak odľahlých miestach už musí byť presun veľmi náročný.

Vyštartovali sme z letiska v Paríži. Odtiaľ letecky presunuli do Švajčiarska a pokračovali s rýchlym prestupom do Moskvy. Tam nás čakal ďalší prestup na lietadlo do mesta Yakutsk. Ide o jedno z najväčších miest na Sibíri a zároveň hlavné mesto republiky Sacha. V Yakutsku nás už čakala naša spojka Maria Romanova, ktorá nás do Ojmiakonu sprevádzala ako tlmočníčka, nakoľko nikto z nás po jakutsky nerozpráva. Po dvoch plánovaných prípravných dňoch v meste Yakutsk sme vyrazili na vyše 1000-kilometrovú nebezpečnú cestu špeciálne upraveným autom cez tajgu po Ceste kostí a po zamrznutých riekach, ktorá trvala približne 21 hodín.

Cesta kostí?

Dostala takéto pomenovanie, pretože približne každých 12 metrov je pod cestou pochovaný človek. Ide o obete ešte z čias druhej svetovej vojny, ktoré pracovali v gulagoch a boli nútené v neľútostných podmienkach a v krutej zime stavať túto cestu. Spolu sme precestovali pri tomto projekte asi 16 000 kilometrov.

V takých podmienkach musí byť nakrúcanie skutočne náročné.

Určite áno. Aj napriek tomu, že každú chvíľu zlyhávala kvôli extrémnym mrazom technika, podarilo sa nám zachytiť na kameru zaujímavý život, jazyk a tradície úžasných obyvateľov izolovanej dedinky. Je podľa mňa neuveriteľné, v akých mrazoch sa naučili žiť a prispôsobiť sa.

Koľko času ste v Ojmiakone strávili?

V dedine sme prežili 5 dní bez signálu, internetu, tečúcej vody, sprchy a záchodov pri teplotách okolo -50 °C. Najnižšia teplota, ktorú sme počas dňa zažili, bola -54 °C.  Aj keď sme v dedine boli niekoľko dní, vo filme to kvôli strihu vyzerá ako jeden deň.

Pri nakrúcaní dokumentov je dôležité, aby vás človek pustil k sebe, vtedy film nachádza hĺbku. Ako na vás reagovali obyvatelia?

Bolí úžasní. Neváhali nás vziať so sebou do tajgy na lov a dokonca nám ukázali aj ich šamanské rituály. Bývali sme tam v drevenej chatke, ktorá patrí miestnej kronikárke. Varili nám a postarali sa o nás.  Boli sme sa pozrieť aj v miestnej škole a zažili športové hry. Prekvapilo ma, na akej dobrej úrovni majú vybavenú školu. Bez pomoci týchto ľudí by sme tam neprežili ani prvý deň. Nami podpísané štátne vlajky (brazílska a slovenská) už navždy zostanú v ich miestnom múzeu ako spomienka na Stredoeurópana a Juhoameričana, ktorí sa odvážili navštíviť ich dedinu v zime.

Brazílsky kameraman Felipe pracoval aj na filme o drogových karteloch v Latinskej Amerike. Zdroj: archív Dominika Bariho

Spomínal si slovenskú, ale aj brazílsku vlajku. 

Spolu so mnou do Ojmiakonu vycestoval môj ďalší spolužiak z Medzinárodnej školy filmu a televízie v Paríži Felipe Paiva, kameraman z Brazílie, ktorého projekt zaujal a rozhodol sa mi pomôcť. Vedel som, že je to správny a ostrieľaný adept, keďže sa už predtým zúčastnil na niekoľkých nebezpečných natáčaniach. Pracoval aj na filme o drogových karteloch v Latinskej Amerike či vo vojnových zónach v Sýrii, Iraku a na Ukrajine. Momentálne pracuje ako fotograf a novinár na voľnej nohe.

Bez koho si projekt nevieš predstaviť?

Bez Petra by som do tohto projektu určite nešiel. V minulosti sme už spolu pracovali na rôznych projektoch a vedel som, že je zodpovedný. S prekladom nám pomáhala aj naša prekladateľka Maria Romanova, na ktorú som dostal kontakt od Petra. K expedícii sa pripojila až v Jakutsku. Maria je vysokoškolská profesorka angličtiny, no zároveň vie plynule po jakutsky. Pre túto expedíciu bola absolútne kľúčová, nakoľko ľudia v tejto dedine nerozprávajú po rusky, ale len po jakutsky. Ďalej nám pomáhalo zopár ďalších ľudí, na ktorých som dostal kontakt od Marie a Petra. Boli prevažne z Jakutska a okolitých miest. Pomohli zabezpečiť techniku, pretože sme mali veľmi obmedzenú váhu batožiny a veci ako dron či statívy pre svetlá sa nám do kufrov pri leteckej preprave nezmestili.

Ako to, že nerozprávajú po rusky?

Ide o veľmi starý jazyk, má blízko k mongolčine a turečtine. Obyvatelia sú dávni predkovia nomádskych pastierov a lovcov.

Si Slovák, ale vzhľadom na medzinárodnú expedíciu a štúdium v zahraničí môžeme očakávať, že bude v angličtine.

Áno. Na voiceover som oslovil známeho britského moderátora a dabéra Petra Bakera, ktorý pracuje už viac ako 30 rokov pre BBC. V stručnosti som mu odprezentoval projekt. Veľmi sa mu páčil a rozhodol sa do toho ísť aj napriek tomu, že ide o študentský projekt a mali sme veľmi skromný rozpočet. Voiceover je teda v angličtine, no k dispozícií budú aj slovenské titulky. Česká televízia plánuje urobiť vlastný český dabing.

Dominik Bari a jeho kolegovia pred nápisom „Oymyakon, Pól chladu“. Zdroj: archív Dominika Bariho

Dokumentaristika je okrem nakrúcania aj o spoznávaní a prípadnom improvizovaní v oblasti realizácie. Čo si sa vďaka tejto skúsenosti naučil o tamojšej dedinke?

Prekvapilo ma, koľko málo stačí na to, aby bol človek šťastný. Nemajú žiadne moderné výdobytky, kanalizáciu, aj telefónny signál je zlý, miestami žiadny. Dokážu sa tešiť z maličkostí a z veľkých problémov si hlavu nerobia. Nemajú tam tečúcu vodu, pretože potrubie by prasklo, a preto majú napríklad vonku len drevené latríny. Našťastie to tam nesmrdí, lebo pri mínusových teplotách všetko okamžite zamrzne. Umývali sme sa vodou z roztopeného ľadu, ktorý miestni vysekávali z neďalekej rieky Indigirka. Väčšinou sme jedli konské a sobie mäso. Pripravovali ho dedinčania a podelili sa s nami.

V dedine funguje základná škola, do ktorej chodí asi 130 detí. Deti prvého stupňa nemusia ísť do školy, ak je menej ako -52 stupňov. Deti druhého stupňa nemusia, ak je menej ako -56. Zem je v Ojmiakone permanentne zamrznutá, ak teda niekto v dedine zomrie, musia najprv rozložiť oheň a udržiavať ho niekoľko dní, aby zem zmäkla. Následne môžu na mieste vykopať jamu a dotyčného pochovať. Miestni uznávajú mnohých bohov, s ktorými komunikujú prostredníctvom ohňa. Veria, že bez ohňa by nebol život.

Ukrutná zima očividne ovplyvňuje život obyvateľstva v každej oblasti.

Nemajú ústredné kúrenie, dobrý telefónny signál a ani poriadne cesty. Ak autá v zime nestoja v ich špeciálne upravených garážach, musí motor neustále bežať, ináč by naštartovali až na jar. Ich tradičná pochúťka je mrazené konské mäso so soľou. Priemerná teplota v zime je podobná priemernej teplote na povrchu planéty Mars. Ojmiakon sa nachádza uprostred lesa, ktorý je rozlohou väčší ako celé Nemecko, Francúzsko a Anglicko dokopy.

V januári 2013 sa v oblasti premnožili vlky natoľko, že vláda vyplácala odmeny za každého zabitého vlka. V tom čase blízke mesto Verkhoyansk napadla obrovská svorka asi 400 vlkov, musela zasahovať aj armáda.

5 dní v ťažkých podmienkach, bez poriadnej hygieny a v skoro neobývateľnej oblasti. Čo z toho po čase vnímaš ako najťažšie na celej expedícii? Nebolo to nebezpečné?

Je síce pravda, že sme zažili niekoľko nebezpečných situácií, no našťastie k ničomu vážnemu nedošlo a neutrpeli sme žiadne zranenia či omrzliny. Podľa môjho názoru najnebezpečnejšia časť expedície bola cesta autom do dedinky Ojmiakon. Hlavne tých posledných 1000 kilometrov cez tajgu. Cestovali sme špeciálne upraveným osobným autom s jediným šoférom, ktorý riadil vkuse 21 hodín bez spánku.

21 hodín bez spánku?

Len trochu na chvíľku zastavil a za chodu motora si pár minút oddýchol. Ak by sa s autom niečo stalo (defekt, porucha motora alebo kúrenie) a ostali by sme tam uprostred tajgy visieť a nestretli by sme náhodnú pomoc, znamenalo by to veľký problém, nakoľko v noci tam teploty klesajú bežne aj pod -60 °C. Nemali sme so sebou ani satelitný telefón, takže by sme prípadnú pomoc ani nemohli zavolať. Nakoniec sme po viacerých patových situáciách šťastne dorazili do cieľa, aj keď s prasknutým čelným sklom. Mal som špeciálnu zdravotnú poistku a dohodnutý vrtuľník z mesta Jakutsk v prípade, že by sa niečo zvrtlo.

Miestna kronikárka Ojmiakonu vo svojej obývačke. Zdroj: archív Dominika Bariho

Podporila škola natoľko nebezpečný projekt?

Nepodporila, vedenie sa bálo prípadných dôsledkov. Realizácii projektu predchádzalo viacero produkčných meetingov, a tiež veľa času som trávil rokovaním so sponzormi. Techniku som testoval na Slovensku v AquaCity Poprad v ich kryocentre. Majú tam kryokomoru, ktorú vedia schladiť na -61 °C. Za prítomnosti lekára som tam oblečený v špeciálnom odeve s filmovou technikou strávil nejaký čas, aby som zistil, čo fungovať bude a čo nie.

Kde ste potom zohnali peniaze?

Z veľkej časti sme projekt financovali sami. Podarilo sa mi zabezpečiť niekoľko sponzorov a partnerov, ktorí nám výrazne pomohli znížiť náklady na expedíciu do Ojmiakonu. Na základe mojich predchádzajúcich projektov s nami spolupracovala firma Go-Pro a pri materiálnom vybavení sme spolupracovali aj so švédskou firmou Fjällräven.

So slovenských firiem sa nás rozhodla podporiť firma Trekland.sk, ktorá nám okrem iného poskytla aj odborné poradenstvo o tom, ako má byť oblečený človek do -65 °C, čo sa týka materiálov a vrstiev. Podporu nám poskytla aj firma Marva, ktorá sa špecializuje na výrobu špeciálnych ručne robených bio-energetických tyčiniek pre športovcov. Nakoľko som Košičan, rozhodol som sa nadviazať spoluprácu aj so streetwearovou značkou Kere.

Ale drina očividne stála za to. Film sa dostal do oficiálnych selekcií na filmových festivaloch v Los Angeles, Prahe, Berlíne či Ríme. Získal aj niekoľko ocenení a dokonca bol kvalifikovaný Americkou filmovou akadémiou na Oscara.

Presne tak, ide o kategóriu pre dokumentárne filmy kratšie ako 40 minút. Celkovo bolo kvalifikovaných približne 80 filmov z celého sveta. Z týchto Akadémia vyberie 5, ktorým udelí nomináciu a vo februári 2019 jednému z týchto 5 filmov udelí Oscara. Podľa dostupných informácií je Ojmiakon prvý slovenský film v histórii, ktorý sa kvalifikoval a bude mať možnosť zabojovať o Oscara v kategórii dokument.

Uvidíme film aj u nás doma?

Dúfam, že áno. Momentálne rokujeme o vysielacích právach s televíziami na Slovensku, v Čechách, ale aj so zahraničnými televíziami vo vyše 10 krajinách. Film sa bude pravdepodobne vysielať už túto zimu. Možnosť vidieť ho sa naskytne ešte ale na mnohých festivaloch v Čechách, Anglicku, Rusku či Amerike.

Mohlo by sa vám páčiť

Na personalizáciu obsahu, poskytovania služieb sociálnych sietí a analýzy návštevnosti využívame súbory cookie. Používaním webu súhlasíte s používaním cookies a spracovaním súvisiacich osobných údajov. OK Viac informácií