Z vraždy sa človek vyseká, z podvodu nie: Žena, ktorá si odsedela takmer 3 roky, prehovorila (2. ČASŤ)

Spoveď odsúdenej – predchádzajúcu časť si môžete prečítať TU.

Na verejnosti sa rozpráva o tom, že väzni mali na Vianoce rybie filé. Nie o tom, že ich v noci hrýzli potkany.

Spomína si na príšerné začiatky. „Ľudia sa hnevajú, že odsúdenec stojí republiku 14-tisíc ročne. Priala by som si, aby videli tých našich 14-tisíc.” Po príchode jej hygienický balíček obsahoval polku mydla na umývanie, aj na pranie a jednu rolku toaletného papiera, dávka na mesiac. Niekoľko dní nemala ani zubnú kefku a pastu na umytie zubov.

Do košickej väzby prišla po večierke. Hovorí o drzých pohľadoch spoza ciel, ktoré nevedela opätovať. „Otvorila sa cela a tam dve čierne hlavy, všetko zadymené…pamätám si, ako som sa zhrozene otočila k dozorcovi, že mňa tu dať nemôžete, že si prosím iné ubytovanie,” zasmiala sa. „Paradoxne môžem povedať, že zo začiatku mi najviac pomáhali práve cigánky. V Košiciach tvorili väčšiu polovicu. Sedeli buď za krádeže alebo za záškoláctvo, keď ich deti nechodili do školy.” Košice boli strašne ďaleko od domova a detí.

Ženy jej nepridávali na optimizme, niektoré boli na jednom mieste aj vyše roka. Nemohúcnosť niečo urobiť so situáciou či akokoľvek sa s deťmi skontaktovať vyústila do veľkého stresu. Mária behom krátkeho času ošedivela. „Ste sám a pritom nie ste nikdy sám. Máte okolo seba asi 300 ľudí, ale akoby tam nebol nikto.”

Chlieb sa menil za tri cigarety

Spomína si, že v Košiciach nikomu nedala pokoj, stále bojovala za to, aby čím skôr odišla bližšie k Bratislave. Tiež nevedela pochopiť niektoré veci, napríklad, prečo by mala ísť na WC v tej istej miestnosti, kde spia, jedia, žijú. „Na vychádzky sme chodili do takých betónových koridorov, v ktorých sa buď prechádzate dokola ako debil, alebo sedíte, opriete sa…tie ženy žili v tom, že nejaký chlap sa na nich z okna pozerá vtedy, keď sú v koridore a boli z toho šťastné (smiech).”

V celách vládla silná politika obchodu. Jedlo sa bartovalo za tabak a za kávu. Ženy sú obchodníčky, nikomu nič zadarmo nedali. Chlieb menili za tri cigarety, rožky za dve. Štetec či ceruzku na oči „predávali” za päť cigariet a dve šálky kávy.

Mária sa eskortu z Košíc dočkala až o dva mesiace. „Prvýkrát som zažila cestu, kedy vás prevážajú a tento prevoz sprevádzajú sirény. Cítila som sa pri tom veľmi zle, pýtala som sa sama seba, či sme ozaj tak nebezpečné, že kvôli tomu musia robiť také divadlo.” Ocitla sa v nitrianskej väznici, kde začala šiť topánky. Prvýkrát po troch mesiacoch sa stretla so svojimi deťmi. Keď prišli na prvú návštevu, našli ju šedivú.

Trestný čin ukončil manželstvá

Vo väzení bola svedkom všemožných príbehov a udalostí. Porozpráva nám hneď niekoľko. Začne ďalším neprávom zo strany súdu a štátu, ktorých bolo neúrekom. Stretla sa so staršou babkou, ktorá mala okolo 60 rokov a bola odsúdená podľa zásady trikrát a dosť.

Pani trpela veľmi silnou sklerózou. Mala problém s tým, že v obchode vždy niečo ukradla. Akurát že nekradla zámerne, bola tak sklerotická, že vždy zabudla zaplatiť. Nemala nikoho, kto by sa o ňu staral, bolo jasné, že je chorá a súd ju napriek tomu uväznil. „Tá babka bola veľmi dezorientovaná, ráno vstala a nevedela, kde je, hľadala celý deň lyžicu a potom ju nosila v ruke…to ten sudca ani právnik nevideli, že je chorá? Že ju treba umiestniť do domova, do sanatória?”

Mária zažila ženy, ktoré to nezvládli a siahli si na život. Ženy, ktoré sa cez list dozvedeli, že partner si našiel priateľku a rozbilo sa im manželstvo. Stretla ženu, ktorej dieťa vzali do detského domova. Zažilo tam šikanu a našli ho utopené v rieke. „Na verejnosti sa rozpráva o tom, že väzni mali na Vianoce rybie filé. Nie o tom, že ich v noci hrýzli potkany.”

Spoluautor: Pavel Bielik