fbpx
Klocher.sk
Magazín, ktorý tvoríme spolu

Juraj Čokyna (28) z Teach for Slovakia: Keď som nastúpil, ani jeden zo 16 žiakov v triede nemal šancu dostať sa na strednú školu

Juraj vyštudoval politológiu, nejaký čas pracoval ako novinár a napokon sekol s doktorandským štúdiom, aby sa pripojil k účastníkom programu Teach for Slovakia. Momentálne píše knihu o skúsenostiach nadobudnutých počas dvoch rokov na Základnej škole v Šarišských Bohdanovciach.

V rozhovore sa dozvieš aj:

  • čo predstavuje najväčší problém všetkých slovenských základných škôl,
  • akú úlohu zohráva jazyk
  • alebo čo znamená generačná chudoba.
Prečo Teach for Slovakia (TFS) posiela mladých ľudí, ktorí nevyštudovali pedagogiku, do najviac problémových škôl?

Hneď na začiatok treba povedať, že ľudia z TFS neučia len v problémových školách alebo lokalitách. V prvých rokoch sme boli napríklad v Poprade na jednej z najlepších základných škôl na Slovensku, ako aj v Petržalke, čo je typická sídlisková škola. Menej problémové sú len naoko, pretože každá škola čelí iným typom problémov.

Myšlienkou TFS nie je poslať individuality na dva roky do škôl; za ten čas sa totiž nijaký veľký pokrok nespraví. Cieľom je vytvoriť skupinku ľudí, ktorá má skúsenosti so školou a chce s tým niečo reálne spraviť. Všetky dostupné údaje a štatistiky nám ukazujú, že stav je zlý. No a keď na vlastné oči uvidia všetky problémy, ktoré na školách reálne sú, nedá im to a budú chcieť pokračovať v zmene – už možno nie na úrovni triedy, ale aj štátnej alebo mimovládnej organizácie. Cieľom je zapáliť ľudí pre školstvo.

Zdroj: archív Juraja Čokynu
Dajú sa nedostatky v školstve zovšeobecniť? Čo je najväčším problémom základných škôl na Slovensku?

Školy sú zmenšenou mierkou spoločnosti, v ktorej pôsobia – teda problémy spoločnosti sa prejavujú v školách. Najvšeobecnejším problémom všetkých základných škôl na Slovensku je, že nevieme rešpektovať inakosť. Všetko je nastavené na určitý ideál, priemer žiaka. Zároveň sa tvárime, že myslíme aj na nadpriemerných, aj na tých, čo sú pod priemerom; v skutočnosti to však nezohľadňujeme. Ani učitelia na to nemajú prostriedky. Na každého používame jeden meter, ale každý žiak, každé dieťa, každý človek je iný.

V jednom rozhovore si spomínal aj jazykovú bariéru. Súvisí to zrejme so školou, na ktorej si pôsobil.

Jazyková bariéra je jedným z faktorov, ktoré prispievajú k tomu, že žiakom sa v škole nedarí. Úplne ignorujeme fakt, že pre (nielen) rómske deti na východe Slovenska materinským jazykom nie je slovenčina. Rómčina nie  je žiadny dialekt, ale normálny jazyk. So slovenčinou sa rómske deti prvýkrát stretnú až vtedy, keď prídu do školy – pretože do škôlky väčšinou nechodia. Náš systém je nastavený tak, že v prípade rómskych žiakov nemáme nič také ako napríklad maďarské školy, teda že by sa vyučovalo v rómčine a popritom by sa slovenčina učila ako druhý jazyk.

Takže prídu rovno do školy a očakáva sa, že budú všetkému rozumieť.

Presne, ale nerozumejú. Výskumy hovoria, že mozog dieťaťa je veľmi plastický, na určitej úrovni sa deti aj rýchlo naučia cudzí jazyk. To znamená, že nejaké základy v škole pochytia, ale v konečnom dôsledku úplne nerozumejú.

Na druhom stupni sa vyžaduje čítanie s porozumením. A tu môžeme vidieť ten obrovský rozdiel medzi žiakmi, pre ktorých je slovenčina materinský jazyk, a pre ktorých nie je.

Škola je zmenšenou mierkou spoločnosti. Aké problémy sú medzi nami, také sú aj v škole.

Tie dva roky museli byť náročné. Čo bolo pre teba najväčším šokom?

Ten som zažil v júni 2016, keď som do školy prišiel prvýkrát – ešte predtým, ako som nastúpil. Rozprával som sa s vtedajším riaditeľom a zástupkyňou, a vtedy som sa dozvedel, že väčšina ich žiakov končí základnú školu šiestym, siedmym ročníkom. Vtedy som tomu nerozumel. Som z úplne iného zázemia, inej časti Slovenska, kde sa takéto problémy neprejavujú.

Keď som nastúpil, dostal som triedu siedmakov. Už vtedy bolo jasné, že zo 16 žiakov ani jeden nemá šancu dostať sa do deviatky, teda ani na strednú školu. Maximum, čo ich čakalo, bol výučný list a mohli skončiť ako pomocní murári, šičky a podobne.

Prijali ťa medzi seba, vybudoval si si rešpekt?

Začiatky boli naozaj extrémne ťažké, ale z veľkej časti za to môžem sám. Od začiatku som totiž tlačil na dodržiavanie pravidiel, ktoré platili rovnako pre každého. Presne o tom sme hovorili na začiatku – je to systémový znak nášho školstva, používať rovnaký meter. Keď sme sa začali viac spoznávať, zmenil som prístup a postupne sa situácia začala zlepšovať. Asi po trištvrte roku (smiech).

Zdroj: archív Juraja Čokynu
Ako si reálne máme predstaviť prácu lídra TFS? Znamená to aktívnejší prístup?

Áno, presne o to ide. No je oveľa ľahšie mať aktívnejší prístup, keď vieš, že si tam len na dva roky. Počas toho obdobia sme mali pravidelné stretnutia s mentormi, preberali sme s nimi určité problémy a možné riešenia. Približne raz za dva mesiace sme sa stretli viacerí, vymieňali sme si skúsenosti, navzájom si radili a povzbudzovali sa.

Keby do toho človek išiel po hlave, veľmi rýchlo by vyhorel.

V čom konkrétne spočíva aktívnejší prístup?

Niektorí z nás chodili aj do komunít, do osád. Potrebujeme si vybudovať dôveru nielen u detí, ale aj u rodičov. Predsa len som pre nich gadžo, ktorý pochádza z úplne iného sveta. Veľa vecí sa potom zlepšilo. Náš problém je, že nepoznáme prostredie vo vylúčených komunitách.

Čo konkrétne myslíš?

Vidíme len to, čo sa objavuje v médiách: že sa napríklad riešia potýčky alebo tam nabehne polícia a zbije polovicu osady. Ale nevieme, prečo sa to deje, lebo nie veľmi dobre rozumieme tomu, čo je generačná chudoba. Keď ľudia – generácia po generácii – žijú v extrémne chudobných podmienkach. Nevieme, čo všetko to mení v mozgu človeka, ak je vystavený takýmto podmienkam. Za tým je celá veda, o ktorej sa na Slovensku veľmi nerozpráva.

Je oveľa ľahšie mať aktívnejší prístup, keď vieš, že si tam len na dva roky.

Takže platí, že kde sa narodíš, tam aj zomrieš?

Tento výrok súvisí s tým, že Slovensku sa ako štátu nedarí zlepšovať sociálna mobilita. To znamená, že sa budem mať lepšie ako moji rodičia. Ja som napríklad tú šancu mal. Tie deti, ktoré som učil, túto šancu nemajú, ani ich rodičia, ani ich starí rodičia.

A je otázne, či ju budú mať ich deti.

No ak sa nič nezmení, tak tú šancu mať nebudú a nikdy sa z toho nedostanú.

Juraj momentálne píše knihu o skúsenostiach nadobudnutých počas dvoch rokov v TFS. Zdroj: Pavel Bielik
Existujú optimistické prognózy?

Optimistický scenár je, že v marci 2020 sa zdvihneme a pôjdeme voliť strany, u ktorých budeme vidieť, že majú plán niečo zmeniť. Ak k tomu nepríde, optimistický scenár neexistuje a bude sa to len zhoršovať.

Prehlbujú sa rozdiely medzi ľuďmi, spoločnosť sa čoraz viac polarizuje: niektorí sa majú stále lepšie, zároveň klesá pravdepodobnosť, že sa stretneme s tými, ktorí tú šancu nemajú. Stratíme ich z očí, vytesníme ich a rozdelíme sa na „my“ a „oni“.